Erich Maria Remarque má ťažké a smutné knihy. Vždy tam niekto zomrie alebo ťažko ochorie. Neexistuje kniha, pri ktorej by som neplakal. On je ten typ spisovateľa, ktorý mi dopraje pocit zamilovania sa do jeho literárnej postavy a potom ju jednoducho pochová. Dokonca tak, že mu to neviem odpustiť. (Katz). Napriek tomu sa k nemu veľmi rád vraciam, milujem jeho postavy, jeho knihy.
Existuje niekoľko dôvodov prečo. Pretože je ľudský. Jeho hrdinovia sú ľudia, ktorí robia chyby. Milujú, nenávidia, konajú kvôli nejakým dôvodom, ale nikdy tú človečenskosť neupustia. (Jozef Schwarz a jeho cesta do nacistického Nemecka.)
Ďalším dôvodom je prostredie. On vôbec nepoužíva opisy, necháva to na fantáziu čitateľa. Milujem jeho dom v Ceste späť. Ako hlavný hrdina býva u nejakej staršej babušky. Tá ho kŕmi kadečím a on stále nemá dosť. Ja si viem predstaviť ten nádherný dom ako vyzeral. Rovnako tú kuchyňu. Alebo, čo si ešte stále predstavím. Ernst Graeber a jeho cesta vlakom z toho zamrznutého Ruska. Ako si predstavuje horúcu vaňu doma a celý voňavý byt. Ten jeho domov som nikdy nepoznal, ale cítim aký bol plný voňavého dreva.
S Lenkou som sa o Remarqovi bavil a usmieval som sa. Prirodzene, že jeho knihy sú (nielen) pre nás srdcovou záležitosťou. Ale uvedomil som si, čím mi je Remarque blízky. Keď niekto spomenie niektorú knihu, napadne mi otázka. Napríklad. „Aha, to je toto, čo sa jedli husté a mastné, aby sa toľko neopili, lebo chceli dobrý kšeft od klienta.“ (O klientovi pomlčím radšej.)
S knihami máme príbehy, ktoré nás k ním dostávajú. Určite si pamätáte atmosféru a obdobie, keď ste sa ku konkrétnym knihám dostali. Čo som od neho čítal ako prvé? Rieka Tejo a pohľad na loď. Príde za ním chlapík a povie mu, že mu musí porozprávať svoj príbeh. Bol hnusný február, mrazilo a ja som do noci čítal Noc v Lisabone. Bola to nádherná kniha, kde hlavný hrdina po tom všetkom, čo si prešiel, sa rozhodol vrátiť sa a pomstiť.
Pred niekoľkými rokmi som kráčal aj ja pri rieke Tejo a pozeral sa na most 25. apríla. Ani som netušil, že sa niekedy dostanem do Lisabonu a už vôbec, že budem pozerať na rieku Tejo ako hlavný hrdina tej knihy. A viete, čo je ešte najzaujímavejšie? Ja som tam Jozefa Schwarza cítil. Kráčal oproti mne a usmial sa.
Čo iné knihy a môj vzťah k nim? Niekedy poďme spolu na pivo a preberieme ich podrobnejšie. Teraz napíšem len pár viet k nasledujúcim.
Na západe nič nové: to prasa, ktorým sa napchávali. Páčilo sa mi to dievča a samozrejme Katz. Katz je presne tá postava ako je v Mashi Henry Blake. Dobrí chlapi vo vojne umierajú a nikto s tým nemôže nič spraviť.
Cesta späť: to, keď sa vrátil z vojny a začal si čítať svoje staré slohové práce.
Traja kamaráti: Alfonz a broskyne.
Čas žitia a čas umierania: cesta domov vlakom a Alžbeta. Tá žena bola nádherne ženská.
Noc v Lisabone: Winnetou a Old Shatterhand.
Miluj blížneho svojho: Štajner a Ruth.
Tiene v raji: dvojičky a sny.
Nepriateľ: žena v tej poviedke, kde dôjde s chlapom na miesto, kde bojoval, aby pochopil, že je naozaj koniec.
Toľko málo ku knihám môjho milovaného spisovateľa. Napíšte mi nejaké dojmy z jeho kníh. Pevne verím, že sa o pár rokov stredneme u Alfonza a dáme si párky a pivo.
Venujem Petrovi Molnárovi.
