Žltá električka

Autor: Martin Šuraba | 7.3.2017 o 17:21 | (upravené 7.3.2017 o 17:28) Karma článku: 2,90 | Prečítané:  449x

Bolo raz jedno chlapčisko, ktoré milovalo žltú električku. Veľmi rád sa v nej vozilo po Hlavnej ulici a postupne dospievalo.

Ono to celé začalo tým, že kedysi dávno jazdila električka zo železničnej stanice na Čermeľ. Vôňa jazdy starej električky po Hlavnej ulici bola stále iná. Bolo to niečo ako ženské vlasy. Tiež je to rovnaká vôňa, ale inak svieža. Keď nastúpil chlapec do električky, vždy si upravil svoju vestu a šiel k oknu.

Miloval sedieť pri okne a takisto si rád obliekal vesty. Vraj to bolo kvôli tomu, že obsahovali vrecká pre jeho hodinky po starom otcovi. Z okna videl staré domy v Košiciach, veľmi rád hľadel na históriu mesta. Vedel, kde spal Kutuzov počas svojej návštevy. Denne pozeral na dom, v ktorom býval mestský richtár, ktorého si neskôr Košičania zvolili ako patróna svojej knižnice. Chodieval aj okolo majestátnej budovy, ktorú postavili koncom 19. storočia. Len vtedy sa tej budove nehovorilo Štátne divadlo Janka Borodáča. Má to prozaický dôvod. Janko Borodáč mal len 5 rokov.

Ono, celkovo prelom 19. a 20. storočia, bol pre Košice kultúrnym šokom. Otvorilo sa nové divadlo, narodil sa Sándor Márai a v meste začala premávať mestská, konská doprava.

Naše nezbedné, kučeravé chlapčisko s jamkovým úsmevom a neupravenou vestou sa premávalo v električke a pozorovalo okolie. Chodieval ta každý deň do školy. Každý deň cítil vôňu perkeltu, užíval si atmosféru Hlavnej ulice a obzeral sa po sukniach. Nevinné oči sa pozerali všade, kam len mohli. Zvedavosť je prirodzená všetkým ľuďom, ba aj tým s nevinnými očami.

Keď bol starší, uchmatol niekomu chlieb vo vajci a jedol ho v električke. Vášnivo sa pustil do chleba a o pár minút bol celý zamastený a to vyvolávalo obrovský smiech v celej električke. Po nejakom čase šofér električky nosil so sebou servítky, aby si mala kde tá ozruta ruky poutierať. (I keď občas to skúšal do vlasov svojich arognantných spolužiakov. Prirodzene, že sa to nestalo. On si to len predstavoval a z tých predstáv sa potom smial.) On sa nesmial. On sa rehotal, hemžil smiechom, ceril zuby, pučil sa, rehnil sa, chichotal sa, chechtal, rehúňal, poškľaboval sa a div mu brucho neodtrhlo od toho rehnenia. Skrátka a dobre, bol to samopašník, ktorý len sedel v električke a rehotal sa. Svojim smiechom prinášal dobrú náladu a bol to akýsi ničiteľ negatívnej energie.

Všetci sme mali (nielen) v kolektíve niekoho, kto sa povyšoval. Niekto, kto sa tváril, že je niečo viac svojou existenciou. Pán Veľkomožný sa nachádza všade a okrem toho, že sa snaží ubližovať, má typickú vlastnosť. On miluje rozsievanie negatívnej energie.

Ľudia neraz takého pána veľkomožného našli v práci. Avšak, keď nasadli do električky, v ktorej sedelo naše chlapčisko, upokojili sa. Stačilo sa pozrieť na jeho neupravenú vestu a všetci mali dobrú náladu. On sa smial sám od seba. Prečo? Pretože miloval absurditu.

Sú ľudia, ktorí nikdy neprestanú byť deťmi. Oni si tú svoju absurditu, fantáziu, tie svoje hravé, detské oči, ťahajú so sebou. Prirodzene, že sú dospelí, riešia si svoje problémy a hlavne za nich nesú zodpovednosť. Ale v kútiku duše sú deťmi. Keď potrebujú vypnúť ten svoj úradnícký život, kde je každý dôležitý, začnú si v hlave všeličo vymýšľať a objavovať. A aké je to zdravé!

On bol presne taký istý. Tá električka bola plná smiechu, života a takej dobrej energie. To je niečo ako, keď prejdete okolo pekárne. Hnedé, usmievavé oči si predstavovali všeličo, kadečo, samé vylomeniny.

Dospieval, ale na električku nezabudol. Vozil sa v nej stále. Vo vzornom obleku, mal už inú vestu, ale takisto neupravenú a košeľa mu z nej trčala. Sedával pri okne ako malý chlapec a pozeral sa na mesto. Pravdaže sa chcel pozerať po dievčatách a hľadal tú s rozprávkovými očami. Viete, čo sú rozprávkové oči? To sú oči, do ktorých sa pozriete a viete, že s tou osobou si môžete vymýšľať vylomeniny dokonca života. A ako sa tak pozeral kade-tade po meste, skúmal ako vzorný bádateľ, nevšimol si, že oproti nemu si voľakto sadol. Vtedy tie oči uvidel. Obrovské, hnedé oči, v ktorých plávala celá rozprávková minulosť. Začal sa strašne smiať, aby skryl svoju hanblivosť.

Dáma sa naň pozrela a spýtala sa, čo mu je tak smiešno. Povedal jej, že mu pripomína iniciálu.

Viete, čo je iniciála? Ono to nie je len v rozprávkach. Všakovaké stredoveké žaltáre, breviáre a iné knihy to majú. Je to prvé písmeno, ktoré je výraznejšie ako tie ďalšie. Určite si pamätáte na prvé počiatočné písmená v starých rozprávkach.

Nerozumela mu, ale rozosmialo ju to. Povedal jej, že ona si určite na pracovných poradách robí iniciály. Aby tie porady boli rozprávkové. Vystúpila a chodievala do tej električky častejšie.

Časom sa vzali a chodievali v električke spolu. Vždy sa držali za ruky a pozerali sa na mesto spoločne. Stále, keď nastúpil nový človek, smiali sa. Dobrá nálada bola v električke stále. (Hlavne, keď boli zadžabaní od zmrzliny.)

Žili spolu šťastne, mali pár detí a stáli sa akousi atrakciou Hlavnej ulice. Pokiaľ by niekto založil múzeum Hlavnej ulice, určite by v ňom mali spomínaní manželia miesto.

Priznám sa, že ja som o nich nikdy nevedel. Nikdy som ich nestretol, ani som nezažil električky na Hlavnej ulici.

Ako sa ku mne dostal ten príbeh?

Raz som bol na jednej konferencii, kde som nezvládal počúvať obsah. Bola to konferencia, kde si akademicky titulovaná osoba čítala vlastné skriptá s takou dávkou arogancie, že som to nezvládol. Vytiahol som si knihu a začal som čítať. Spadla mi záložka na zem a tú mi podal jeden chlapík. Bola to pohľadnica starých Košíc s električkou na Hlavnej ulici. Usmial sa a povedal. „Však to je žltá električka, o ktorej mi doma rozprávali.“ A tak mi povedal ten príbeh.

Ešte predtým ako som odchádzal, spýtal som sa ho, či je to pravda, alebo si to vymymslel. „To nie je dôležité. Ľudia potrebujú príbehy a potrebujú sa smiať.“ usmial sa. Neviem, či to bol nejaký vzdialený príbuzný alebo si to všetko len vymymslel. Ale duch miesta príbehu ostal. Na vedeckej konferencii, kde 15 minút riešili správnosť zápisu akademických titulov, si chalan otvoril knihu Alana Alexanda Milneho a čítal Medvedíka Pu.

PS: Koľko príbehov nám ešte skrývajú Košice: http://www.starekosice.sk/index.php

PPS: Aj v tejto knihe je mnoho nádherných príbehov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

O zaistení pozemkov U. S. Steelu vedeli skôr, než súd rozhodol

Majetok jedného z najväčších podnikov v krajine súd zaistil bez toho, aby to poriadne vysvetlil.

TECH

Postavili umelú maternicu, ktorá vynosila jahňa

Zariadenie môže o niekoľko rokov zachrániť predčasne narodené deti.


Už ste čítali?