Britský futbal

Autor: Martin Šuraba | 18.5.2017 o 15:57 | (upravené 18.5.2017 o 22:52) Karma článku: 2,93 | Prečítané:  347x

Posledných pár mesiacov som sa zahrabal do anglického futbalu. Má to niekoľko dôvodov, kožená lopta, história, Bobby Charlton a hobiti.

Pokopané nohy, vytknuté členky, podvrtnuté kolená. Neuveriteľná drina, boj o kondičku, sledovanie času. Sľubujete všetkým bohom na tejto planéte, že vymeníte čokoľvek len za to, aby ste mali tých pár sekúnd. Pár sekund na to, aby ste sa mohli napiť vody.

Stále to chalanov ťahá k tej koženej lopte, do ktorej si chcú (potrebujú) kopnúť. Vyliečia si zranené koleno a už utekajú ako besní. Lopta je akýsi magnet, čo nedá pokojne nikomu spávať. Skrátka a dobre, udržať podaktorých chlap(c)ov bez lopty, je nemožné. Nemá to ešte doliečený členok a uteká ako besný. (Potom rumázga ako ho všetko bolí a, že už v živote do tej koženej obludy nekopne.)

Prečo práve britský futbal? Odpoveď je podobná ako na ďalšie otázky. Prečo kráľ Artuš? Prečo

Sherlock Holmes? Prečo Robin Hood? Pretože obsahujú príbehy, ktoré (ma) chytia za srdce.

Spomínané príbehy majú mnoho spoločného. Vždy, keď si na nich spomeniem, usmejem sa. V mojej životnej filozofii sa píše, že človek má mnoho úsmevov, ktorými sa prejavuje. Inak sa smejem na kráľa Artuša, Merlina a Nimue. Tvár, keď si spomeniem na uštipačného Sherlocka so svojim klobúkom, má takisto špecifický odtieň. Ako sa smejem pri Robinovi Hoodovi? Tajomne, dobrodružne a s akousi svojou fantáziou. Robin Hood (rovnako ako aj kráľ Artuš) ma naučil vymýšľať si vlastné verzie a príbehy.

Čo však britský futbal? Ako sa pri ňom usmievam? Skúsim to popísať. Celý deň som na záhrade a kopem. Sadím kvetiny, zeleninu, vonku praží slnko a ja sa potím. Bolí ma chrbát a vidím, že nie som ešte ani v tretine. Ale ja sa aj tak usmievam, mám dobrú náladu, pospevujem si a teším sa. Veď o piatej poobede sa stretneme na ihrisku, kde tí naši hrajú. Budem zasa hulákať, kričať, jačať, tešiť sa ako naši vyhrajú. Keď prehrajú, tak, či tak je to víťazstvo, však som sa na nich tešil tak dlho. Vo futbale sa nepočíta čas, ale večnosť. Večnosť toho, kedy naše mužstvo bude hrať domáci zápas. Toto je pre mňa futbal, ktorý sa hrá na ostrovoch.

Kožená lopta je vo vývoji chlapca tak dôležitá ako ísť prvýkrát na ryby. Aká to bola radosť, keď som dostal svoju prvú loptu a naháňal sa s ňou všade, kde som mohol. Mám kamaráta, ktorého nebudem menovať, lebo by sa červenal. Poznáme sa už celú večnosť. Keď som bol malý šinter, robil som niekoľko lotrovín. Susedám som farbil vlasy atramentom a spomínaného kamaráta som nezdravil ahoj, čau, nazdar. Ja som naň kričal „Hoď loptu!“

To bolo príbehov, čo sme s loptou porobili. Kopali do nej, dávalia góly, kradli si pohľadmi kopačky Romário, rozbíjali okná v blízkej škôlke a rozbíjali si hlavy, kolená, zápästia, všeličo možné. Koľkí sme spadli z preliezky kvôli lopte. Neraz sme si začali svoje lásky v pieskovisku, ale volanie koženej lopty bolo silnejšie.

Moja láska k futbalovej lopte bola obrovská. Pokiaľ neprišiel vek, kedy ma začali zaujímať dievčatá a tie všetko svojimi úsmevmi a sukňami všetko zničili. Nieže by som prestal utekať za tou loptou, ale už to nebola moja najväčšia láska života. Čarodejnice a víly! Kvôli nim to už nebolo ako predtým.

Pravdaže som sa stal aj veľkým fanúšikom miestnych futbalových klubov. Neviem prečo, ale s odstupom času si uvedomujem, že tak nejako nosím v srdci viac železničiarsky klub. Možno to je kvôli histórii, možno preto, že som na Čermeli strávil celú pubertu a podvodeme cítil Lokomotívu. Ktovie.

Chodieval som na futbal, sledoval ho v televízii a tešil sa aj na zahraničné ligy. Koniec koncov, na náš futbal v telke sa nedalo veľmi pozerať. Hoc, aj tu nájdeme výnimku. Raz som pozeral futbal, keď 1.FC Košice hral v Rimavskej Sobote. Nepamätám si z toho zápasu nič, ani stav, ani to, kto hral. Vlastne si to pamätám len preto, že sa Laco Molnár váľal v blate a rozhodca mu dal žltú kartu. To bola svetlá výnimka televízneho prenosu.

Ako som však prenikal do futbalu, všímal som si zahraničné kluby. Najviac ma zaujala anglická liga. To som však netušil, aké príbehy britský futbal odkrýva.

Čo sa so mnou dialo, nie je dôležité popisovať. Poznáte to, človek vyrastie, stane sa absolventom UISKu a začne sa venovať nejakým veciam. Rozširuje si koníčky, zarába peniaze, očumuje tie čarodejnice a víly, ktoré mu tak ublížili a tak.

Som rád, že mám kolegu, ktorý ma podobnú záľubu ako ja. Dalo by sa povedať, že aj vďaka nemu som sa opäť začal zaujímať po nejakom čase o futbal. Keď už spomínam jeho, musím spomenúť aj dvoch šarvancov. Jeden je zo Šariša, druhý zo Zemplína. (S druhým máme podobný aj hudobný vkus.)

História futbalu ponúka príbehy. Príbehy chlapcov (aj dievčat), ktorí potrebovali stále kopať do lopty. Hnali sa za loptou a zapisovali svoje mená, ba aj činy do kroník. Prichádza mi na um otázka. Prečo práve história britského futbalu? Pretože sú to príbehy, ktoré ma chytili za srdce.

Každý futbalový klub má svoju históriu. Vo filme United hovorí David Tennant, ktorý hrá Jimmyho Murphyho toto. „Hráme v najvyššej priemyselnej časti celej krajiny. Pozri sa na tribúnu. Tam sedia mlynári, tam prístavni obchodníci, tam výrobcovia bavlny, stolári. Oni nemajú spoločné nič, pokiaľ neprídu k nám na zápas. Hráme pre nich, sme ich hrdosť.“

Presne toto je akýsi symbol anglického futbalu. Majú ťažkú prácu a my sme tu od toho, aby sme ich potešili. Priemyselná revolúcia začala v Anglicku. Behom 19. storočia sa demografia veľmi zmenila. Ľudia dochádzali za prácou do veľkých miest, kde nikoho nemali. Nevedeli o koho sa môžu oprieť. Boli stratení, nemali nič len prácu a tých pár hodín na spánok. To bol cieľ mnohých futbalových klubov. Hrať preto, aby sa všetci títo ľudia stretávali a našli si niečo spoločné.

Vezmime si napríkld Londýn. Koľko futbalových klubov poznáme? Mne je najviac sympatický West Ham. Prečo? Pretože v ňom hral Bobby Moore. Chlapčisko z Londýna, ktorý v roku 1966 vo Wembley dvíhal nad hlavu trofej Julesa Rimeta.

Zaujal ma aj iný Bobby. Gentleman na ihrisku i mimo neho. Dodnes je to chlapec, ktorý sa nevzdal a šiel ďalej.

Všetko začalo rokom 1945, keď Manchester United prijal do svojich služieb škótskeho manažéra, ktorého celý svet pozná pod menom Matt Busby. On a tréner Jimmy Murphy mali svoju víziu. Vytvoriť mužstvo mladých hráčov, ktorí budú rásť a raz sa stanú obrovské opory klubu. Busby babes.

Za svoj najväčší poklad by mohli považovať najtalentovanejšie dieťa, ktorý ako jeden z prých Angličanov obliekol národný dres v takom mladom veku. Duncan Edwards. Predbehol ho až o niekoľko desaťročí Michael Owen.

Klub rástol a objavil sa v ňom mladý chlapec. Bol to Bobby Charlton. Chlapec, ktorého vo futbale podporovala mama. Bobby Charlton sa stal veľkou oporou klubu a neskôr aj anglickej reprezentácie. V roku 1966 bol tiež členom anglického futbalového mužstva, ktoré vyhrali dosiaľ jediný titul majstra sveta. V roku 1968 vyhral ako kapitán Manchestru United Európsky pohár majstrov (predchodca Lugy majstrov).

Smutná udalosť sa udiala klubu Manchester United 6. februára v roku 1958. Mužstvo sa vracalo zo svojho zápasu v Sarajeve do Manchestru. Lietadlo malo medzipristátie v Mníchove a po štarte do Manchestru havarovalo.

Jimmy Murphy robil, čo mohol, aby klub nezanikol. Podarilo sa, klub nezanikol a prvý zápas po havárii lietadla dokonca Manchester vyhral. Na prvý zápas nenastúpil Bobby Charlton. Cítil však, že sa na to svoje Divadlo snov potrebuje dostať. Nevzdal sa a bojoval ďalej. On je pre mňa neuveriteľný bojovník, ktorý šiel ďalej. Čo ma však úplne dojalo, keď som si pustil finále vo Wembley v roku 1966. Pohľad na uplakané oči Bobbyho Charltona, keď vidí ovocie svojej práce. Dokázal, že sa netreba vzdávať a ísť ďalej!

Ja potrebujem príbehy, pretože prostredníctvom príbehov si viem vysvetliť všetko okolo toho. Príbeh Bobbyho Charltona je príbeh o tom ako sa z chlapca, čo potreboval pomocnú ruku, vytiahol veľký futbalista, ktorý tu pomocnú ruku dával iným.

Prečo sa Anglicko stalo v roku 1966 majstrami sveta? Napadá mi paralela s hobitmi.

Tolkien Hobitov vytvoril počas prvej svetovej vojny, keď bol v zákope. Bolo mu ťažko a spomenul si na tých drobných anglických dedinčanov, ktorých v sobotu trápi niekoľko vecí. Či budú večer čapovať pivo do pinty? Čo záhrada? Ako skončil futbal a kedy bude najbližšia tancovačka?

Britskí futbalisti 50. a 60. rokov sa stretávali tak ako Hobiti po celom dni v krčme. Všetci si posadali, prebrali, čo bolo treba a bavili sa. Rozprávali si príbehy, preberali futbal, vedeli a zaujímali sa o fanúšikov, čo sa na futbal chodia hrať.

Takto nejako vidím britský futbal. Keby som mal 20 rokov a mohol si vybrať, čo v soboty robiť, čo by to bolo? Ráno by som vstal, šiel pracovať do záhrady, poobede obul kopačky a šiel hrať futbal. Večer by sme sa všetci s pokopanými členkami stretli na pive a prebrali by sme všetko. Od toho, čo sme hrali, cez životnú filozofiu, chuť piva, ktoré korenie do akej polievky použiť až po dievčatá, pri ktorých si (ne)budeme vymýšľať lotroviny.

PS: Dajte mi tip na nejakú knižku, kde sa spomína (anglický) futbal.

PPS: Ktorý britský klub vám je najsympatickejší?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Možno to zle vidím; možno Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky alebo prehnane.

KOMENTÁRE

SNS neodíde. Nikto na ňu nečaká

V prípade predčasných volieb by sa SNS nemuselo dostať do vlády.

DOMOV

Danko zatiaľ nepovedal, ako ďalej, krízu budú riešiť v piatok

SMS-kou oznámil, že jeho ministri na rokovanie vlády tak skoro neprídu.


Už ste čítali?