Astória

Autor: Martin Šuraba | 4.7.2017 o 13:41 | Karma článku: 4,86 | Prečítané:  249x

 Ulica koní, ktoré voňali až do Miskolca. Zaprášená cesta, na ktorej ste mohli cítiť kávu z neďalekej továrne. Hovoríme jej dnes Južná trieda, ale kedysi sa volala inak. Jazdila po nej aj električka číslo 1.

Určite každé košické dieťa pozná zastávku Astrória. Mňa už ako malého hastroša tešil ten názov. Možno preto, že si spomeniem na svoj obraz v zrkadle briky (áno, to je dôležitý termín Košičana). Neučesané dieťa, ošarpaná tvar čokoládou a flanelová košeľa zakasaná tak ako sa Martinovi chcelo. Polovica gombíkov zakapčaná asi ako, keď dáte 5 ročnému decku do ruky pravítko a chcete po ňom nakresliť dve rovnobežné priamky. Áno, moja maličkosť má s touto zastávkou mnoho spoločného.

Mohol by som tu písať príbehy o tom ako som si zabudol kúpiť lístok na MHD a revízorovi som chcel povedať niečo po maďarsky a zahrať sa na frajera, ktorý slovom a šarmom (vyššie popísaným) s revízorom vybaví pokutu. Ibaže ja som ako Hawkeye Pierce (já jsem srab, mý jsme nejhorší) povedal adresu, kde bývame. Neboli to revízori, ale jehovisti.

Kedysi dávno chodila ešte po Košiciach električka číslo 1. Tá jazdila zo Štadiónu Lokomotívy do mesta po Hlavnej a potom po Južnej triede. Napíšem vám jeden príbeh o tejto električke.

Pri zastávke Astrória vyrastal mladý chlapec, ktorý mal zvedavé oči. Pozoroval okolie a skúmavo hľadel do okolia. Všetko si zapisoval do seba a hltal pohľadmi všetko možné, čo sa dalo.

Už ako malý škôlkár sa rád pozeral na tie sukňové stvorenia a vyvolával im úsmevy. Podaktoré naň vyplazili jazyk, ale on sa nedal a zopakoval to. Raz si jedno dievča oblieklo krásnu sukňu, samé kvety na nej boli. Náš malý gentleman ju uvidel a rozbehol sa za ňou. Samou láskou by ju najradšej zjedol, utekal sťa by gepard. Avšak, keď sa zastavil, náš gentleman s charizmou Toma Sawyera, si tak trochu neuvedomil, že zabrdil v mláke a lúčne kvety na bielej sukni boli pomazané blatom. Dievčisko sa rehnilo červeňou za to, čo vykonalo malé nemehlo s flanelovou košeľou. Obdarila ho pusou a on sa naučil dôležitú vec pre budúcnosť. Pokiaľ sa mi páči nejaká baba, musím ju zašpiniť blatom a ona si ma všimne. Ach, tie škôlkarské lásky.

Na inej strane Košíc je inštitúcia, ktorá vzdeláva tých najlepších Košičanov. Nesúvisí to len s tým, že ja sám som hrdým absolventom, ale proste je to tak. (Lepší argument mi nenapadol.) Je to materská škola na Ipeľskej ulici, ktorá mala svojho času červenou farbou namaľovaný plot. Ja som na tej škôlke miloval preliezku, ktorá slúžila ako bránka pre futbal. Už v tom čase som kopal do lopty s takou precíznosťou, že som 2 metre pred preliezkou vystrelil Pánu Bohu do okien a občas to schytala nejaká hlava. Odhalil som na sebe prihrávacie schopnosti ako Masopust na majstrovstvách sveta v Chille. Na rodziel od spomenúteho reprezentanta som prihrával súperovi a spôsoboval kolísanie tlaku nášmu brankárovi. Potom, keď na mňa gánil, otočil som sa mu chrbtom a utekal dopredu, aby nevidel ako sa rehocem.

Škôlka na Ipeľskej ulici v Košiciach vychovala aj jednu slečnu, ktorá sa hrala na pirátov, indiánov, stavala v piesku hrady, hrala futbal, dobývala Ameriku a jedla papier. Vyrástla a stala sa z nej nádherná dáma. Stačilo sa nepredvádzať, chodiť s kamarátkmi hádzať kamene do vody a usmievať sa tými najuštipačnejšími očami na svete. Nech mala rozbité kolená, strapaté vlasy, uhlím potretú tvár (i ona neraz spadla do uhlia), stále to bola dáma s dobrým srdcom. Vždy vypočula, pochopila, utešila a nikdy nedávala hlúpe rady, keď sa jej niekto zdôveril s čímkoľvek.

Hastroš, čo sa vyznal v blate ako nikto iný a Nimue, ktorá milovala pirátov, bývali na jednej ulici. Teda až neskôr, keď sa presťahovala niekam na Južnú triedu. Boli už dospelí a chodili do práce jednou električkou zo zastávky Astória.

Ktovie, kedy sa ich oči stretli prvýkrát, ale muselo to byť nádherné stretnutie. Obaja hanbliví, zvedaví a plní strachu. Chlapčisko nevedelo ako sa jej prihovoriť a ona nevedala ako mu naznačiť, aby k nej prišiel.

Jedného dňa cestovali do práce a nastúpila si jedna pani. Božská bytosť nehy. Bol to ten typ človeka, ktorý mal neuveriteľný dar úprimnosti. Áno, ten typ úprimnosti, ktorý keby sa obrátil naspäť, prišla by plejáda neuveriteľného plaču s krokodílimi slzami.

Pani len prišla a už nadávala každému, kto jej nebol po vôli. Neviem, či sa každý deň napájala rumom, slivovicou alebo pepermintovým likérom, ale myšlienkové pochody dotyčnej boli, akoby zmiešala všetko dohromady.

Sadla si aj k našej dvojici, ktorá vždy komunikovala očami. Stále sa na seba dívali, usmievali sa predávali si týmto spôsobom akési drobné nežnosti, ktoré pochopili len oni dvaja.

Úprimná pani buchla mládencovi po nohe, pozrela sa naň svojimi krutými očami a povedala mu, že mal by sa činiť, lebo mu ukradnú dotyčnú. Prezradila mu všetko o svojom živote, že ona ešte žila v dobe, keď jej ležali chlapi pri nohách a pokiaľ on niečo nevykoná, je možné, že tú, ktorá sa mu páči, stratí navždy. Pretože ženy si vyberajú len tých akčných a aktívnych. (Vzhľadom na to ako rozlievala šťastie po celej električke, bolo by zaujímavé bádať, čo aktívne si vybrala.)

Prirodzene, že sa ho to dotklo, ale v tej jeho hlave sa začala objavovať akoby tá absurdita, na ktorej pracoval celý život. Predstavil si, že keby pani úprimnú obdaril dávkou blata, akoby sa tvárila. Takisto si predstavil tú, čo sa mu páčila, akoby sa rehnila a tak spustil hurónsky smiech. Smiech a rehotanie sa je nákazlivé a v celej električke číslo 1 sa rehnila celá električka okrem úprimnej pani. Ona vystúpila a šla na terajšiu Bottovu ulicu nahlásiť, že by mali sledovať cestujúcich v električke číslo 1, lebo tam sú prípady pre nich.

Hastroš a Nimue sa začali konečne rozrpávať a veľmi rýchlo pochopili aké lotroviny môžu spolu vystrájať. Chodili spolu do Aidy na Poštovú ulicu, do noci sa prechádzali po Komenského ulici a neraz sa pri tom tak zarozprávali, že boli až na Čermeli. Po niekoľkých desaťročiach sa usmial akoby niekoho zafarbil blatom.

Skrátka a dobre, časom sa vzali a dodnes žijú pri zastávke Astória. Keď ich chcete stretnúť, prejdite sa po Mlynskom náhone každú sobotu. Kŕmia tam kačky a vymýšľajú rozprávky pre vnúčatá. Napríklad o zlej ježibabe, ktorá spadla do blata. Aj ja som ich stretol pred nejakým časom a povedali mi tento príbeh.

Na počesť osoby, ktorá ich zoznámila, konajú slávnosť. Zoberú niekoľko detí a vnúčať a idú topiť Morenu.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Rozbil som systém médií, hovorí v rozhovore pre SME Babiš

Kauza Čapí hnízdo je pomsta, tvrdí možný budúci český premiér.

TECH

Facebook sa radikálne mení, začal ukrývať správy

Nová funkcia rozdelí obsah do dvoch kanálov.


Už ste čítali?