Starý orech

Autor: Martin Šuraba | 11.8.2017 o 15:44 | (upravené 11.8.2017 o 16:04) Karma článku: 8,21 | Prečítané:  371x

Rád sa prechádzam po Krásnej nad Hornádom. Okolo rieky je niekoľko stromov, na ktoré som kedysi lozil. Ja mám rád orech, ktorý rástol v záhrade starých rodičov.

Starí rodičia bývali celý život v Krásnej a môj dedko bol perfektný. Naučil ma chytať ryby, uvariť guláš a loziť na starý orech. Vždy, keď sme prišli do Krásnej, naša babka upiekla buchty. Starý otec mal dve polohy. Buď sa tá ozruta (babka ho takto romanticky volala) pokúšala vyliezť na starý orech, alebo sa prežrala horúcimi buchtami. Nádherne voňali, dzedko neodolal a ako správny chlap, uchmatol všetko, čo sa dalo. Končilo to dosť často ťažkými bolesťami brucha a my so sestrou sme mali divadlo. Obaja tak trochu pripomínali rozprávku Josefa Čapka o tom ako psíček a mačička piekli tortu.

Keď bol starý otec malý chlapec, lozil po tom strome. Dokonca sa povráva, že v korune stromu je ukrytý poklad. Čítal Ostrov pokladov v tej korune stromov a vymyslel si svoj poklad. Ktovie, či to je pravda. On si dosť vymýšľal a to je vlastnosť, ktorá sa tak nejako preniesla na mňa. Vlastne aj na môjho tatka. Môj tatko je tiež výmyselník, ale ja verím, že ho raz prekonám.

Nagyapa vyrástol, nechodil už na starý orech, ale zbieral kadejaké veci. Miloval známky, orechy pri ceste, staré listy, fľašky od piva a kadečo iné. Fľašky od piva vždy poctivo umyl, potom napísal list, hodil ho do fľaše a odniesol starej mame. Hrali sa na námorníkov, pirátov a zloduchov. Každú sobotu poobede sa šli prejsť k Hornádu, sadli si a dívali sa na rieku. Brávali nás ako malé deti a starý otec ma učil hrať karty a skrývať sa pod tým starým železničným mostom.

A tu asi aj začína môj príbeh. Tiež som bol kedysi malý šinter. Hovoria o mne, že som (občas) robil neplechu. Od mala ma mamka častovala komplimentami. Napríklad: ty šalene dzecko, ty dzivota jedna! Pravdaže som sa nezmenil a som ešte nevinnejší ako malé kučeravé dieťa, ktoré hladkalo v ZOO pumu. (Vraj sa jej to tiež páčilo.)

Veľmi rád som ako dieťa chodieval do Krásnej nad Hornádom. Odviezli sme sa električkou a potom autobusom číslo 36, pretože 28 chodila inam. Niekedy nás rodičia doniesli v piatok poobede a my sme ostali u starých rodičov celý víkend. Hrali sme sa so stavebnicou, pomáhali babke pri zbere zeleniny a so starým otcom sme natierali plot. Teda, starý otec natieral plot, Martin natieral svoje ruky.

Bol to taký oddych od všetkého a ako som rástol, chodieval som tam radšej. Možno preto, lebo ma očaril starý orech. Sám ani neviem kedy mi o ňom starý otec povedal. Ukrýval som sa pred zlými spolužiakmi, školou a celým svetom. V strome som si vymyslel vlastnú ríšu, kde som chodieval za kamarátmi. Kreslili sme, vymýšľali príbehy a pili odvary z listov.

Keď sa mi voľačo prihodilo, vždy som sa mohol starému orechu zveriť. Nagyapa pochopiteľne o všetkom vedel. Prečo? Pretože aj on tam mal vlastný svet. Spoločne sme do koruny stromu chodievali s Troma mušketiermi, Huckom Finnom a čo ja viem, kým ešte. Obaja sme túžili po Constance a chceli kradnúť zásoby šunky.

Potom som už nemohol loziť po stromoch, pretože sa to nepatrilo. Bolo to už vo veku, keď som so starým otcom po dobrom obede chodil na dve tri čapované odmeny. Vždy sme si ale kúpili fľašku piva a vypili cestou. Pravdaže to bolo preto, aby starý otec mal pre starú mamu ďalšiu fľašku.

Odsťahoval som sa do Prahy, kde som začal študovať. Nemal som tu starý orech, ale časom som spoznal pár Humenčanov, ktorí mi pomahali uchmatnuť nejakú fľašku piva pre starého otca. (Pravdaže nevypitú, aby aj on poznal to kúzlo Bakalárov, Magistrov, Svijan a všetkých dobrôt, ktoré české pivá v sebe majú.)

Chodieval som domov a keď sme prišli za starým otcom, hneď spoznal, čo som mu priniesol. I on ma pohostil kadejakými dobrotami. Vraj otvorili pivovar vo Vojčiciach, v Prešove, dokonca aj poklad z Liptova mi dal okoštovať.

Pozreli sme si spolu futbal a tešili sa, keď sa na Anfield Road zrodilo víťazstvo. Učil ma o bývalých hráčoch, preto mi rozprával o futbalistoch ako Steve Heihgway, Kenny Daiglish a spoločne sme neraz spomínali na toho mladého chlapca z majstrovstiev Európy v roku 1996. To sa aj sám priznám, že som Liverpoolu začal fandiť hlavne preto, lebo ma ten 24 ročný chalan v tom čase zaujal. Steve McManaman a jeho hra.

Nielen o futbale sme sa bavili. Besedovali sme aj o dievčatách. Vždy, keď sme sa rozprávali o dievčatách, bolo nám ľúto, že už nevyjdeme na ten konár, ktorý je dodnes trochu nalomený. Raz od neho, potom od môjho tatka a odo mňa. Ten konár bol fascinujúci. Ako malý hastroš som naň vyliezol, ale mal som malú hlavu ponad tie listy stromov. Keď som bol starší a chcel pozerať na slečny, už som tam nevyšiel. (Prirodzene, že to bolo len naše tajomstvo. Nikto o ňom nevedel, okrem dievčat, ktoré sa dones rehnia nad tým, čo sme za lotroviny vymýšľali.)

To je náš starý orech. Strom, ktorý je posvätný a plný príbehov. Škoda, že ten orech nevie rozprávať. Bolo by som zvedavé, aké dievčatá naň liezli.

Chýba mi starý strom, ale tak si aspoň pôjdem prečítať Ostrov pokladov a zajtra skočím s Humenčami na pivo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Možno to zle vidím; možno Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky alebo prehnane.

KOMENTÁRE

SNS neodíde. Nikto na ňu nečaká

V prípade predčasných volieb by sa SNS nemuselo dostať do vlády.

DOMOV

Danko zatiaľ nepovedal, ako ďalej, krízu budú riešiť v piatok

SMS-kou oznámil, že jeho ministri na rokovanie vlády tak skoro neprídu.


Už ste čítali?