O dievčati, ktoré poznalo tajomstvá

Autor: Martin Šuraba | 11.1.2018 o 18:14 | Karma článku: 2,62 | Prečítané:  711x

Bol celý od blata, mal vytknutý členok a najviac ho trápilo ako to zamaskovať, aby si to nikto nevšimol. Predsa len, bola nedeľa a rodičia boli v tom, že šiel na bohoslužbu.

Ráno vstal, obliekol si čistú košeľu a vyleštené topánky. Silou mocou chcel ísť do kostola na ôsmu. Rodičia chodievali neskôr, ale jeho odhodlanie bolo netrpezlivé. Len, aby si pamätal kázeň, evanjelium, keby sa ho nebodaj opýtali.

Zavrel kapuru, psa nalákal na osolenú šunku, aby ho pustil. Pustil sa k rieke, prekročil most a ľudia sa pred kostolom stretli. Všetci oblečení v tom najlepšom, čo mali doma. Chrám už bol otvorený a modlili sa pred omšou ruženec.

Nebolo na tom nič zvláštne. Nikto však nevidel 11 chlapcov sedieť tak často pri sebe. Načúvali, čo pán farár hovorí, ba aj čítanie si pamätali. Omša prebehla v poriadku. Bolo to pútave kázanie od farára.

Duchovný otec bol dedinský farár a vedel o každom všetko. Veľmi rád kázal o biblických príbehoch. Snažil sa volať ľudí do kostola a tí, ktorí neprišli, tých navštívil. Pri poháriku vína im povedal niečo z kázne a spoločne prečítali voľačo z písma.

V ten deň bola kázeň o rodičovstve. Spomínal na svoje príhody z detstva. Prezradil príhodu, že aj on je len človek. Chcel ukázať rodičom, že boli kedysi deti. I on bol dieťaťom a vystrájal kujónstva, lotroviny. Veľmi si vážil svojich rodičov a každú nedeľu sa tešil k nim na obed. Keď rozprával o kačkách, husacej masti, rezňoch, zemiakoch a kyslých uhorkách, upevňoval vôňu a chuť rodinnej kuchyne.

Omša skončila a chalani pomaly počkali. Pomaličky ľudia zabydľovali svoje domce a všetkých 22 očí na seba mrkli. Pán farár im poradil niečo, dal im svoje požehnanie a šarvanci kráčali. Vyšli za dedinu a prišli do inej.

Jasné, že naši chalani išli hrať futbal. Nikto to však nesmel vedieť, preto hrali vo vymyslených menách, za vymyslenú dedinu. Rozhodca a delegát však prišli, dokonca aj zápis o stretnutí existuje dodnes v nejakom prastarom archíve.

V čom hrali? Mali vlastné dresy a kopačky, ktoré drhli v rieke. Vždy za svitu luny, keď už nebolo vidieť. Rodičia chlapcov, manželky a snúbenice sa divili. Divili sa v akej krčme nalievajú tak, že sa im chlap vráti úplne triezvy.

Jeden šarvanec si zabudol vziať svoj športový úbor. Avšak vášeň bola silnejšia a tak trochu nikdy nevyrástol z chlapčenských rokov. Celý život očami naznačoval, že je stále malým chlapcom s odretým kolenom.

Futbal začali výborne domáci. V úvode trafili žrď a brankár hostí neraz musel zachraňovať. Naši hrdinovia koncom polčasu otvorili skóre. Bola to tvrdá strela na šmykľavom teréne a brankár si vybil loptu do vlastnej siete.

Vonku strašne lialo a náš hrdina, čo hral futbal vo svojich kostolných šatách, sa začal trochu strachovať. Už bol presvedčený, že po zápase pôjde k rieke a košeľu operie o kameň.

Druhý polčas ho zamestnal oveľa viac, pretože domáci vyrovnali. Preto sa hostia rozhodli hrať do útoku po krátkych prihrávkach. Náš hlavný hrdina si obhodil posledného obrancu a šiel sám na bránku. Vystrelil a strelil gól.

Avšak nedeľné topánky do kostola a futbalová lopta sa nemajú veľmi radi. Skríkol tak nahlas, že to musel počuť farár v jeho rodnej dedine počas druhej bohoslužby.

To, že topánky boli úplne zničené, by bolo to posledné. Vyhovoril by sa, že zle stúpil. Avšak čo jeho členok? Začal obrovský rásť a napúchol.

Zápas skončil a chalani sa rozhodli nášho hrdinu dostať aspoň do rodnej dediny. Potom, nech už po svojich dôjde k farárovi. Pán farár je predsa najdôveryhodnejšia osoba v dedine. Pozná spovedné tajomstvá a nikomu nič nemôže povedať. No a hlavne sa na nič nepýta.

„Tak, či tak, bude chcieť vedieť ako sme hrali. Určite ti dá aj nejaké nahradné oblečenie.“ prehodil mu spoluhráč a on súhlasil.

Všetci boli študenti a v tom čase platilo, že chlapci nesmú hrať futbal na súťažnej úrovni. Pokiaľ by na to niekto prišiel, vyhodili by ich zo školy. I rozhodli sa povymýšľať si mená a hrať v nedeľu o 10.tej. V dedine v tom čase prebiehala druhá bohoslužba a preto ani nikto nemohol chodiť sledovať ich zápasy. Po zápase sa vrátili na obed domov a rodičia nič netušili. Jediný, kto o nich vedel, bol ich pán farár. Musel im predsa požehnať.

Dostali sa do rodnej dediny a kamaráti nechali chalana blízko kostola. Bolo už po druhej bohoslužbe a náš hlavný hrdina sa pomaly dostával ku kostolu. Poznal veľmi dobre kúty, tajné chodby, ba aj bočné dvere chrámu.

Zaklopal na vráta a čakal. Vedel, že keď trikrát zaklope, farár mu otvorí. Čakal však dlho a nikto nechodil. Bola mu zima, bolela ho noha a ešte k tomu bol celý ufúľaný blatom. Zagebrenec jeden.

Po nejakom čase sa ho niekto spýtal. „To nevieš kopať ľavou nohou? Máš ju na podopieranie?“

Ten hlas nepatril velebnému otcovi. Otočil sa a videl ju. Voňavú, mierne strapatú od toho dažďa, tancovala perami, keď sa na neho usmievala.

„Ja som spadol v jarku. Veď vieš, že ja som nešikovný.“ zaklamal.

„Pravdaže. Kopať do lopty nevieš, ale šikovne si to vymyslel s tou kľučkou.“ prezradila.

Chcel sa jej spýtať ako to vie. Ale v tom momente otvoril vráta pán farár a videl ich oboch. On vyzeral akoby sa váľal po zablatenom kopci a ona tu stála.

„Pán tréner, mali by ste byť na nich hrdý. Tento trubiroh však potrebuje nové kopačky a asi aj inú košeľu.“ pošteklila oboch.

Ako toto môže vedieť? Kto jej toto povedal? Najprv to, že vôbec hrali zápas a potom to, že pán farár je ich tréner? Nikto nevedel, že farár ich trénuje. Učil chlapcov náboženstvo. Vždy to boli posledné hodiny a nikto sa nestaral kam chodia po vyučovaní.

Pán farár ich pozval dnu na čaj koláče. Najprv nášmu trubirohovi zaviazali nohu a pán farár mu dal novú košeľu. Bola trochu natrhnutá. „Aj ja som bol kedysi šinter.“ usmial sa.

Ešte predtým ako pán farár vybral košeľu, obaja sa chytili za ruky. Za nič na svete sa nechceli pozrieť do očí a pán farár tušil, že o nejaký čas bude žehnať novému manželskému zväzku.

Dievča sa teda priznalo. S mladým zbojníkom boli spolužiaci. Sedeli spolu v lavici a skoro vždy boli ticho. Nikto nepovedal ani slovo, ale obaja vedeli, že jeden druhému sa páčia. Teda, fiškus si od nej občas požičiaval ceruzky, aby si ho všimla. Potom kradol z plechu mamke koláče, aby sa jej odvďačil. Koľkokrát mu chcela povedať, že je ancikrist, ale hanbila sa.

Párkrát sa v dedine stretla s jeho mamkou. Mamka šla z nákupu a hneď videla, po čom bažia zamilované oči. „Dnes bude pri rieke. Hľadaj to miesto tam, kde kedysi rástla tráva. Teraz to vyzerá tak akoby sa tam prehnalo stádo býkov.“ usmiala sa. Jeho mamka vedela všetko. A tak sa naša zamilovaná slečna šla pozrieť, čo vystrája jej milý. Bola šikovná a nikdy si ju nikto nevšimol.

Potom už počúvala, kde budú hrať a postupne sa občas šla pozrieť.

Chlapčisko, úplne čisté prišlo domov. Rodičia práve varili obed a on sa spýtal, či nemôže pomôcť. Mamka sa usmiala, pohladila ho a povedala mu, že nech už idú k stolu. Nikto nič nevedel okrem mamky, pretože mamy vždy vedia všetko.

O pár dní prišiel zo školy umorený. Tatko pri večery otvoril noviny a hovoril. „To, čo za bulo hralo v tej dedine? Ešte dobre, že neviem, kde to je! Chlapec v nedeľných šatách rozhodol zápas! Čo ho pozbierali niekde cestou? Musím si ísť kúpiť mapu, pretože takú dedinu som v našom okrese ešte nevidel! Určite je to darmožráč! Neskončil ani prvý stupeň základnej školy a isto nasáva jedna radosť! No, ale aby si vedel, som na teba hrdý ako sa učíš! Raz to niekam dotiahneš.“

Odľahlo mu a z tej radosti sa mu snáď aj členok vyliečil. Smial sa, že jeho tatko nič nevie. Bol rád, že o jeho tajomstve nevie skoro nikto. Okrem mamy, ale tie vedia vždy všetko.

Druhý deň v škole svojej milej povedal všetko. Šťastnejšie oči ste dosiaľ nevideli. Poznala ich tajomstvo, ale nikomu to nepovedala. Ani to druhé o velebnom pánovi.

O jednom tajomstve však naša zamilovaná slečna nevedela.

Rodičia prišli jedného dňa skôr domov. Boli tam sami. Tatko sa pozeral von oknom a keď k nemu mamka prišla, usmial sa na ňu. „Ty, počuj, bez ohľadu na to, že si vytkol členok, takú šibenicu by som ja snáď nikdy nezavesil!“

PS: Inšpiroval som sa príbehom odtiaľ. Užívam si tú knihu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minister, ktorý robí zmeny a potom ich koriguje. Tomáš Drucker

Napriek istému sklamaniu nemálo odborníkov vraví, že Drucker by mohol byť najlepším ministrom zdravotníctva, akého Smer doteraz postavil.

KOMENTÁRE

Drucker je v polčase. Prečo má šancu vydržať ďalej

Kasting na nového ministra zdravotníctva sa tentoraz zrejme neuskutoční.


Už ste čítali?