Chlapec so zápalkami a električka R2

Autor: Martin Šuraba | 27.3.2018 o 7:08 | Karma článku: 3,00 | Prečítané:  657x

Košické električky skrývajú nejedno tajomstvo. Príbehy, ktoré sa nepíšu rukou, ale cítiť ich atmosféru v konkrétnej električke. Dnes vám napíšem o chlapcovi so zápalkami, ktorý rád cestoval v električke R2.

Električky, ktoré začínali písmenom R, jazdili po rýchlodráhe až do VSŽ. R1 brala ľudí zo stanice cez mesto, Moldavskú cestu až do VSŽ. R2 jazdila z Jazera cez Železníky a potom zabáčala doľava. R3 išla až od Čermeľa, R4 zo Slávie, R5 z Hotelu Strojár, R6 mala snáď najkrajšiu druhú konečnú v meste, R7 chodila po terase a R8 z Barce.

V električke R2 náš mladý hrdina zažil nejeden príbeh už od mala. Mal asi 12 rokov, keď kolmo stúpil na nohu a natiahol si šľachu niekde pri kolene. Chodieval na polikliniku do VSŽ. Ani nie preto, že by niekde inde poliklinika nebola, ale miloval to cestovanie. Sadnúť si do električky, pozorovať chlapov ako hrajú karty a nechať sa rozmaznávať azda tým najkrajším krajom na svete.

Keď bol starší, začal navštevovať španielske gymnázium z rovnakého dôvodu. Miloval aj cesty naspäť. Plno ľudí v električke, ale to mu nevadilo. Len, aby mal dobrý výhľad z okna. Potom mal rád výhľady na sukne, pod sukne, nad sukne a tak. Aj sa mu smiali, že je sukničkár, ale on bol len zvedavý. Zvedavé, brčkavé, hanblivé, usmievavé chlapčisko. Lotor to bol. Domáce úlohy si zásadne písal v električke R2. Desiatu zjedol spolužiakovi a stále si písal voľačo do denníku. Keď sa mu niečo nepáčilo, roztrhal to a vyhodil. Do koša. Nie von oknom ako chuligán.

Už od mala získal akúsi vrodenú túžbu niekoho ochraňovať. Na tom nebolo nič zvláštne. Predsa, keď nám na niekom záleží, potrebujeme ho ochraňovať. Je to akási zaujímava vlastnosť, ktorá nám z povinnosti robí istý druh radosti a strachu.

To chlapčisko malo rado dejepis, Robieho Fowlera a kladivu boha Thóra. Čas od času si niečo v električke prečítal. Veľmi ho zaujal príbeh o akomsi aute, ktoré každý volal Karl. Do koho sa zamiloval v tej knihe? Teda okrem broskyňovej Pat. Zaujal ho ten najmenej výrazný. V Troch kamarátoch miloval Otta. Viete prečo? Pretože maličký bol príliš mladý a bojazlivý a Gotfried nesmierne ukecaný. Ten si papuľu nezavrel a hlavne tie jeho pripomienky. Ešte šťastie, že v knihe bol Alfonz, pretože jeho krkovička s dusenou kapustou, tú by jedol snáď aj o polnoci.

Potom čítal aj iné knihy. Napríklad o sekere, objavil aj tajomstvo starého držgroša. Držgroš je po anglicky scrooge a humbuk je humbuk. Charles Dickens ho naučil nielen milovať túto knihu, ale aj používať to slovo, ktoré si každý vysvetľuje inak. Hovoríme mu sarkazmus.

S Charlesom Dickensom sa kamarátil aj jeden dánsky spisovateľ. Vlastne, oni neboli kamaráti, ale dánsky spsiovateľ, ktorý sa narodil 2. apríla, strašne obdivoval Charlesa. Dickensovi to ale nebolo po vôli. Keď Hans Christian Andersen navštívil Charlesa, Angličan mal nejaké narážky, že by bolo vhodné zbaliť sa. Hans Christian Andersen písal rozprávky a napísal príbeh, ktorý nášho hlavného hrdinu inšpiroval.

V električke R2 sa náš lotor s brčkavými vlasmi zoznámil s Dievčatkom so zápalkami. Dievčatko so zápalkami nie je obyčajná rozprávka. Vlastne ono to ani nie je rozprávka, pretože ono to končí tragicky. Dievčatko so zápalkami je akási túžba hnať chlapa k tomu, aby ochraňoval. V tomto prípade ide o akúsi nádhernú symboliku. Zbierať zápalky, aby to jeho dievčatko so zápalkami nikdy nezamrzlo.

Takto to mladý hastroš zobral a začal hľadať zápalky, kde len mohol. Schovával si ich, kde len mohol. Chodieval do knižnice a občas sa stalo, že do knižiek vkladal zápalky. Hľadal dievčatko so zápalkami. Také, ktoré pochopí skrytú symboliku. Nikto žiadnu symboliku nepochopil. Doplatil na to a vyhodili ho z knižnice. Knihovníci sú divní ľudia, ktorí nechápu ničomu. (Autor tohto článku je jasným príkladom.) Cítil sa ako autor Malého princa, ktorý kreslil veľhadov a každý sa chcel baviť len o kravatách.

Ako to mával s dievčatami? Všelijako. Jeden čas chcel pobozkať istú slečnu a povedať jej ako Tom Sawyer, že sa bozkáva lepšie ako jej kamarátka. Potom sa odsťahovala z mesta a on ju nikdy nevidel.

No ako to tak chodí, spoznával dievčatá, s nieketorými sa aj bozkával, s inými nie. Keď však niektorú pobozkal, našťastie si nespomenul na Toma Sawyera.

Mal aj on štádia, keď mu niekto ublížil. Takisto bolo obdobie, keď všetky zápalky, čo mal, spálil a hodil ich do Hornádu. Vtedy si poznamenal do denníku. Nedokážem ochraňovať tých, ktorí mi podlamujú nohy.

Vyrástol a stal sa z neho muž. V tom čase ho zaujala kniha, ktorá začína o zastrelení medveďa rodine, čo žije v lese. Vycítil nesmiernu mágiu knihy a podobne ako starý Dag, raz a navždy zničil sekeru, na ktorej bola čierna, zoschnutá krv.

Chodieval do práce a vždy z práce po Hlavnej ulici. Občas niekoho stretol, občas nie. Čaro Hlavnej ulice si dokáže vychutnať len ten, kto otvorí mestu svoje srdce.

Jedného dňa však strašne snežilo a on šiel z práce. Bolo chladno a prichádzalo obdobie, kedy sa z Poštovej ulici stáva Dickensova zasnežená rozprávka. Oproti nemu prešlo dievča, s ktorým sa nechtiac vrazil. Mala na sebe čierny kabát a usmievajúce sa oči plné radosti. Vypadli je zápalky. On si čupol, podal jej zápalky a ona poďakovala. Vraj je to darček od jej starej mamy, aby nezamrzla.

Ožil a dali sa do reči. V ten večer sa stali 2 veci. Stará Aida na Poštovej ulici mala nových hostí a náš hlavný hrdina opäť začal zbierať zápalky.

O niekoľko týždňov obaja cestovali v električke R2.
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico je späť, ako prvého vytrestá Kisku

Keď treba zmasakrovať ústavu, vždy sa nájde koalícia ochotných.


Už ste čítali?