Hranie sa na koľajnici prinášalo strašne veľa dobrodružstiev. Nepoznám chlapca, ktorý by sa nehral na starého železničiara. Starý rušňovodič so sivými vlasmi, ktorý objavuje svet, v jednej taške má termosku s kávou a v druhej jablkovú štrúdľu.
Náš malý hrdina objavoval svet niekde tam na svojom pľacu. Stará koľajnica, kde už nejazdili vlaky, bola bezpečná najmä pre jeho výlety a tvorila mu fantáziu. Tento dar potom využívalo ufúľané chlapčisko dosť často, keď sa chcelo zapáčiť nejakému tomu stvoreniu, čo nosí rado sukne. (Ale to nie je dôležité, isto by ste sa nudili.)
Blízko koľajnice tiekla rieka, kde rád chytal ryby. Isteže si malé drobné dzecko neviazalo mušky, ani nevedel ako hodiť udicu do rieky. Hral sa na to, že je kanadský rybár a svojim rybolovom kŕmi celú dedinu. Mal mnoho hier a jedna mu čo nevidieť pribudla.
Jedného dňa sa mu na koľajnicu zatúlalo niečo guľaté. Chytil to do ruky a chcel to prehodiť chalanom cez plot. Plot však bol vysoký a tak nevedel ako im to dať. Tak do toho kopol a staršie chlapčiská mu zatlieskali. Náš mladý hrdina sa zoznámil s futbalovou loptou.
Osmelill sa a chodieval starších chlapocv obzerať. Hanbil sa, ale páčil sa mu ten pohyb s loptou. Získaval znalosti z futbalu. Ale nikdy k nim neprišiel hrať, pretože boli o hlavu väčší. Podaktorí nariekali, kričali, rumázgali, nadávai a pľuli na zem. Náš hastroš sa smial tým slovám. (Ešte dobre, že tam nebol rozhodca.) Už v tom mladom veku však pochopil, že na futbale je najdôležitejšie, keď sa stuká, stoná, hromží, lomí rukami, pľuje, vyplazuje jazyk a hlavne chytá za hlavu. (Obzvlášť, keď sa naň pozerá niekto dôležitý.)
Postupne sa zoznamoval s futbalom, ale veľmi mu to nešlo. Kopnúť do lopty vedel len jednou nohou. Keď šiel robiť kľučku, div si nevytkol členok. Bál sa lopty a preto ho neposlušné chlapčiská posielali do brány. (Aby nezavadzal.) Inak poslať chlapca, ktorý sa boji, že mu lopta rozbije papuľu do bránky, je hrdinský čin neskutočný.
Neznášal byť v bráne. Dosť sa mu za to posmievali, pretože sa bál lopty. Nehádzal sa po lopte, nemal rukavice a nevedel zastaviť protihráča. Niektorí chlapci sa už v malom veku naučia správať sa povýšenecky a myslia si, že im všetko prejde.
Sú to tí, ktorí sa predvádzajú štýlom, že ich osobnosť na tomto svete obohacuje každého. Keď je reč o dievčatách, sú dva spôsoby ako sa pred nimi správať. Buď je to spôsob a la Fernand Mondego. Vkuse každého ponižovať a ukazovať svoje encyklopedické znalosti, byť neustále ten najlepší, bezchybný a podobne.
Avšak je tu aj rafinovanejší spôsob. Taký, ktorý si neustále robí žarty sám zo seba, snaží sa pod babskú sukňu zakryť. Dievča odprevádza domov nie preto, aby ju ochránil, ale preto, lebo sa bojí sám v MHD a podobne. Alebo ju chytí za ruku preto, lebo niekde ulicou prefrčal mocný bubák a ona je jeho jediná spása. Nie je také tajomstvo, ktorý spôsob zvolil náše chlapčisko, ktoré tak strašne nenávidelo stáť v bráne. Ale v tom čase ešte nebol taký. Akoby chcel každému ukázať, že aj on je taký dobrý ako oni. V živote chlapca sú také obdobia. Začínajú tým, že sa chce s nimi rovnať a ukázať im, že je rovnako dobrý ako oni a končí to tým, že sa vykašle na takých „kamarátov“.
Chodievali šarvanci na futbalové turnaje a jeho dali ako náhradného brankára. Pretože číslo 17 v ich futbalových znalostiach znamenalo najväčší odpad, čo nič nevie a budeš robiť náhradného brankára. Sedel na lavičke s rukavicami a vôbec sa nezapojil do toho potu hry, ktorého každého zbližuje.
Futbalový turnaj skončil pre veľkých futbalistov veľkolepo. 3 zápasy, skóre 0-18 a nepostupili zo skupiny. Prirodzene, že náhradný brankár sedel na lavičke a všetci sa na neho vybľačali. Hovorili mu, že je nemehlo, lomidrevo, vraj o futbale nikdy nebude nič vedieť a vraj nech sa im nikdy neukazuje na oči. Ohrnuli nad nim nos a ani si neuvedomili, že mu tak najviac pomohli.
Úplne náhodou šiel vôkol neho starší chlapec odinakiaľ.
„Tak ste prehrali. Však to je len hra. Nabudúce vyhráte.“ povzbudzoval ho.
„Ale ja som nehral nič. Sedel som na lavičke ako náhradný brankár, lebo na viac nemám. Preto nosím 17ku.“ povedal mu.
„Číslo 17? Ty nechceš byť v bráne, však?“ usmial sa na neho, podali si ruky a začali spolu hrať futbal. Náš náhradný brankár nechcel byť v bráne. Zistil, že sa celkom hodí na prihrávky. Vedel, kedy loptu podržať, kedy ju prihrať a keď prihral, nikto nechápal ako sa lopta dogúľala k útočníkovi.
Išli na ďalší turnaj, kde prihrával. Nevyhrali, ale postúpili zo skupiny a prehrali proti oveľa silnejším. Stretol sa však so svojimi bývalými spoluhráčmi, ktorí rozumeli slovám ako ochota, úcta, tímový duch a kamarátstvo.
Bol od nich lepší, pretože sa už nebál. Isteže na neho malo vplyv, keď na neho pľuli slová o tom, že nemá na to mať lepšie číslo ako 17 alebo, že nevie trafiť ani do lopty. Kapitán, ten chlapec, čo ho vzal k sebe, mu povedal. „Vieš, prečo som ti dal 17ku? Keď začneš sledovať futbal, nájde si ťa klub, ktorý ti bude robiť radosť skoro každú sobotu. To číslo sa hodí na môjho obľúbeného hráča. Prihrávaš ako on. Neboj sa ich a ukáž ako vieš strieľať ľavou nohou. To nebudú čakať.“ a žmurkol na neho.
Nikto z nich nechápal, čo sa stalo. Dokonca ho chceli faulovať a šli mu po nohách. Vyhrali 3-0 a ľavačka dvakrát zavlnila sieť. Skončil sa zápas a primadony nechceli podať nášmu hráčovi ruky. Vraj je to pod ich úroveň. Videl to organizátor turnaja a ten ich odmenil diskvalifikáciou. Neznášal tieto zneúctenia fair play.
A tak schválne, aké je vaše obľúbené futbalové číslo? Napíšte mi, ja zatiaľ idem pohľadať starú koľajnicu. Dojdite, budeme cestovať.
PS: Pokiaľ chcete vedieť, ktorého hráča som myslel, napoviem vám. Nie je to Steven Gerrard, hoci aj on nosil číslo 17k a popis by naň sedel.
