Odkaz stredoškolskej literatúry

Autor: Martin Šuraba | 17.11.2018 o 10:38 | Karma článku: 3,04 | Prečítané:  1065x

Vo štvrtok som stretol svoju učiteľku literatúry v meste. Usmiali sme sa na seba a každý šiel svojou cestou. Bolo to pri Malej scéne.

Pôvab a Genius loci samotných košíc sa skrýva za tým strašným vetrom. Keď sa na jeseň prechádzam po Košiciach, prídem k Hlavnej ulici. Genius loci ma vždy čaká hore na streche divadla a chce mi spraviť sprievodcu. Vo štvrtok sme si to vymenili, ja som jemu urobil sprievodcu po jednom gymnáziu.

Stredná škola mi otvorila cestu k literatúre. Naučil som sa, že literatúra má krásny pôvab cestovania, prežívania zážitkov a aj to, že vďaka nej spoznám mnohých kamarátov. Niektorých až na celý život.

Chodievali sme na druhý koniec mesta, stretávali sa v autobusoch a bolo nám dobre. Tie cesty na koniec mesta mali svoje čaro. Najmä autobus o 7:24 ráno. (Mimochodom, chodí ešte stále.) V autobusoch sa tvorilo mnoho kamarátstiev, naučil som sa štekliť dievčenské hanblivé úsmevy a písal si domáce úlohy.

Poďte so mnou do ranného školského autobusu. Chodil som na gymnázium do Šace a buď som chodieval 56 o 7:04, 25kou o 7:14 alebo 52 o 7:24. Nastupovali sme na Námestí osloboditeľov.

Skoro ráno v 56 chodilo veľmi málo ľudí, ale párkrát sme sa na seba usmiali a prehodili pár slov. To boli znamenité rozpravy o každom jednom predmete. Autobus číslo 25 chodieval okolo sveta, pretože stál všade a ešte robil vyhliadkovú jazdu po Poľove a občas aj po Ľudvikovom Dvore. V tom autobuse som sa naučil strašný zlozvyk, ktorý ma sprevádza dodnes. Zaspím prakticky kdekoľvek. Posledný autobus šiel o 7:24 a to bol naplnený študentami, učiteľmi a kadekým. V tom autobuse sa neraz odohrala ľudská dráma.

Potom sme vystúpili z autobusu a šli do školy. Keď sa mi nejaké dievča páčilo (a aj ja jej, naivne dúfajúc), tú cestu sme šli niekoľko minút dlhšie. Alebo sme sa náhodne zabudli a vystúpili pri Námestí Oceliarov a túlali sa kade-tade. Túlať sa s dievčaťom, objavovať nové svety, nechtiac odbočiť niekde a tváriť sa, že som stratený, to všetko som v sebe mal. Alebo, keď sme sa čakali pri vrátnici a namiesto polhodinovej cesty domov sme šli domov 2 hodiny. Nemohli sme predsa za to, že autobusy boli stále plné a naše obľúbené miesta obsadené.

Občas sa niekto opýta, ktorý predmet som mal najradšej a, čo som nenávidel. To, čo som nemal rád, nie je dôležité. Dôležité je to, že som sa zamiloval do literatúry. Literatúra predstavuje svet nepoznaný, plný dojmov a zážitkov. Zafon má v Tieni vetra cintorín neprečítaných kníh. Keď som bol na strednej škole, cítil som sa podobne. Ešte som netušil, koľko neprečítaných kníh objavím.

U mňa stredná škola predstavovala vek medzi 15 a 19. rokom života. Štyri roky. Prišiel som ako malé decko, čo sa poriadne nevedelo učesať a zakasať si košeľu. (To mimochodom neviem ani teraz.)

Za tie štyri roky som sa spoznal s knihami, o ktorých každý rozprával. V prvom ročníku to začalo Eposom o Gilgamešovi, Antigonou, Lakomcom od Moliéra a kadečím iným. Neskôr som znovu objavil Martina Kukučína, Tajovského starootcovského poviedky, ktoré sú nádherné.

V treťom ročníku som v knižnici prýkrát otvoril RUR a to som ešte ani zďaleka netušil, čo pre mňa bude autor tejto knihy znamenať.

Romain Rolland sa na mňa usmial v knižnici a ja som čítal knihu v zasnežených Košiciach. Autobus uviazol v snehu a museli sme nejaký čas čakať. Ja som bol myšlienkami niekde v Paríži a tak strašne som Petrovi tú Luciu prial. Mimochodom, Romain Rolland je pre mňa akýmsi objaviteľom ďalších podobných knižiek. Peter a Lucia je pre mňa akási symbolika toho, že chlap má byť ochranca a urobiť všetko možné, aby sa žena cítila dobre. Neskôr, keď som čítal Romeo, Júlie a tma, tam je ten pocit ochrany oveľa väčší. Karlovo námestie v Prahe má veľa lavičiek. Niekde tam sa stretli Pavel a Ester.

Aké bolo moje zoznámenie so zrejme jednou z najväčších osobností Osnabrücku? Bola sobota a ja som si chcel prečítať Na západe nič nové. Keďže v tom čase každý čítal toto povinné čítanie, nenašiel som to. Zobral som si Noc v Lisabone a večer to začal hltať. Bola to úplné iná, nová kniha. Nikdy predtým som nečítal niečo také s takým rozprávaním. Potom som si prečítal aj ďalšie knihy od neho a vždy som bol očarený.

K tejto knihe mám svou osobnú spomienku. Jedného dňa som sa zatúlal do Lisabonu a pobral sa k rieke Tejo. Pri zastávke Belém som sa pozeral na rieku Tejo. Nebol som jediný, kto sa naň pozeral. Vtedy mi to všetko došlo. Niekoľko desaťročí dozadu sa tu stretli. Zacítil som to a tak strašne som chcel počuť od niekoho. „Máte celú noc čas? Chcem vám povedať jeden príbeh.“

Čo ďalšie knihy? Prišlo ich mnoho. Salinger, Orwell, Steinback, Mňačko, Karvaš, Ťažký a mnoho, mnoho ďalších.

Stredná škola bola krásnou cestou k úvodu do štúdia literatúry. Potom pri štúdii knihovníctva som objavil ďalšie krásne veci. Tam sme čítali oveľa viac vecí, čo bolo dobré. Bola to nádherná studnica v hľadaní odkazu, ktorý nám literatúra celý život dáva. Ja som miloval literatúru, pretože pri knihách sa mi vždy otvoril iný svet. Svet tajomstiev, túžob a ľudí. Je to akoby si človek písal s postavami listy, ale nemusí ich písať. Pretože odpovede na otázky prídu.

Keď som si založil blog na SME a začal som písať nejaké články o knihách, chcel som strašne napísať blog o tom, aké má knihy človek čítať po skončení strednej školy. Bola to otázka, na ktorú som roky hľadal odpoveď a tak sa blog nikdy neobjavil. Odpoveď je ale taká jednoduchá. Moje učiteľky literatúry mi naň dali mnoho odpovedí už dávno. (A mnoho ľudí mi dalo strašne veľa odpovedí z blogu, ktorých som objavil.)

Mal som dve úžasé slovenčinárky, ktoré vo mne začali pestovať lásku ku knihám. Som im za to vďačný a na to všetko som myslel, keď som jednu z nich stretol po rokoch. Usmiali sme sa na seba a obaja sme vedeli, kto sme. Ako som sa tak túlal Košicami, pospomínal som si na tie knihy, hanblivé dievčenské úsmevy a moje neučesané vlasy.

Možno som iný človek, pozerám sa na svet trochu inými očami. Ale cestu k literatúre si nachádzam stále a momentálne sa mám chuť vrátiť ku knihám, s ktorými som sa zoznámil na strednej škole. Čo sa týka hanblivých úsmevov a červenania sa, to sa nezmenilo. Iba sa to trochu vyvinulo. Už viem, že keď sa nejakej hanblivej babe pozriem do oči, nezastrelí ma. Obdarí ma ešte väčším rumancom ako ja ju.

P.S. Počas strednej školy sme chodievali každý štvrtok do divadla. Ja som vo štvrtok kráčal po Hlavnej ulici a stretol ich. Nabudúce sa zatúlam s nimi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Matúša Krčmárika

Už je čas nechať Britov ísť

Zmeniť môžeme len to, ako sa budeme k sebe správať. A to sa buduje práve teraz, keď sa hovorí o rozchode.

DOMOV

Mimovládky sa ozývajú, že Bránik ich obral o peniaze

Známy bloger tvrdí, že ide o pomstu ľudí, ktorých si znepriatelil.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Málokto sa vie nedohodnúť ako Matovič

Mikloško pôjde opäť až do konca.


Už ste čítali?