Skončil som v parku so stredoškolákmi

Autor: Martin Šuraba | 2.12.2018 o 23:21 | Karma článku: 1,53 | Prečítané:  539x

Kráčal som po Košiciach a zašiel na miesta, kde sú obsadené múry, lavičky a pri skupine ľudí sa nachádza fľaška. Študentské časy, usmial som sa.

S ruksakom na chrbte som sa prechádzal po meste. Boleli ma nohy po futbale, park bol tmavý a nad mestom sa objavili hviezdy a mesiac.

Šiel som ďalej a chcel ísť na autobus. Prišli za mnou dvaja chalani, obaja ešte čerstvé stužky na vetrovke. „Nemáte dve eurá?“ usmialli sa. Bolo mi jasné, že to nebude preto, aby sa prihlásili na online kurz o šmykovom trení. Keď nad tým premýšľam, aj ja som bol študent a tiež popíjanie v parku mi nie je neznáme.

„Čo pijete?“ usmial som sa.

Jeden mal kučeravé vlasy, druhý bol tmavovlasý.

„My to nechceme na alkohol.“ povedal kučeravý a hodil pohľad na zem.

Ach áno, piatok večer, obaja vysmiatí, rozopnuté kabáty, bez čiapky. Rozhodne to nechcú a alkohol, ale na verejnú zbierku za rekonštrukciu parku.

„Neklamte.“ nedalo mi a pobavene som sa usmial.

„A veď vlastne, vy ste počas svojich študentských čias tiež chodili s fľaškou do parku.“ riekol druhý a hanblivo pozeral do zeme. Ja som sa rozosmial.

„Poďme radšej kúpiť nejakú normalnú pálenku. Pretože z toho, čo pijete, vám bude ešte dva týždne zle.“

No a tak sme vybehli niekam a doniesli trochu fernetu. Pollitrovka pre piatich bude dosť. (Teda vrátane mňa. You'll never drink alone mám na jednom náramku.) Našťastie ten rum z kauflandu, Kaufland Rum, či ako sa volá to svinstvo, ešte len začali piť. Radšej som to ani neovoňal, ale všetko rozlial na zem. Veď po tom aj ten kúsok trávy, čo sa tam nachádza, zhnije. Lavička, kučeravý chlapec, tmavovlasý chlapec, svetlovlasá baba, tmavovlasá baba a ja.

A tak sme sa začali baviť. S fľaškou fernetu, kolou, syrovými chipsami mi oni začali rozprávať o maturite. Ach áno, sladké časy, keď som si pozeral stužku a sníval, že zo mňa bude absolvent slávnej Univerzity Karlovej.

„Mali sme pred 2 týždňami Stužkovú. Až tam som si uvedomila koľko ľudí mi bude chýbať. Možno aj tí, ktorých nemám rada.“ začala jedna slečna.

„Ono je ťažké, keď sa chce po 18 ročnom človeku, aby sa rozhodol, čo bude pre neho v živote dôležité.“ povedala ďalšia.

„Spolužiaci idú na informatiku. Pretože chcú zarábať veľké peniaze a majú na to hlavu.“ povedal jeden. Ja som si radšej hrýzol do jazyka.

„Mňa baví celkom dejepis. Lenže tým sa neuživím. Čo z toho, že ovládam dátumy a príbehy?“ spýtal sa ďalší.

„Čo si vyštudoval ty?“ spýtala sa jedna z tých dvoch.

„No, to je dobrá otázka.“ začal som a spomenul si na tie magické prednášky o informačnej entropii.

„V Prešove som študoval knihovníctvo a potom v Prahe to isté. V Prešove to bolo viac literárne zamerané a v Prahe viac informačne.“ povedal som, čo už vkuse hovorím.

„Takže rád čítaš?“ opýtala sa ma druhá z tých dvoch.

Vždy sa mi páči, keď sa ma to nejaká baba spýta. Usmial som sa na ňu a povedal, že pochopiteľne, že rád čítam.

„Povráva sa, že na strednej škole má človek ideály a potom ho okolnosti života prinútia tieto ideály stratiť.“ povedal tmavovlasý chlapec.

„Máš ešte ideály?“ napil sa fľašky druhý chlapec a spýtal sa.

„Jasné, že má. Veď keby nemal, nebol by taký pozítivne naladený.“ povedalo dievča. To tmavovlasé.

„Podľa mňa je dôležité v štúdiu nájsť lásku k tomu, čo robíte. Ostatné veci už prídu samé.“ povedal som im.

Mal som im hovoriť, že humanitné vedy vôbec nie sú jednoduché? Alebo to, že univerzity sa nehodnotia podľa toho, aké majú meno, ale akých majú učiteľov, študentov a hlavne, aké majú knižnice? Povedal som im, že ani právnik, ani ekonóm, ba ani informatik nezarábajú peniaze, o akých každý slintá. Pokúsil som sa ich upokojiť, že vsoká škola nie je o naháňaniu kreditov a učení sa do 4. tej do rána.

„A vy na to máte.“ povedal som im, pretože som ich chcel povzbudiť.

Jedno dievča mi povedala, že chce robiť kurátorku v múzeu, chalanov zaujíma astronómia a tmavovlasé dievča si nedalo vyhovoriť knihovníctvo. Úplne sa v ňom našla a podľa nej neexistuje nič krajšie. Však prísť do práce, s ľuďmi sa zhovárať o knihách, radiť im, čo si prečítať. Alebo hľadať pre študentov zdroje, vychovávať deti v literatúre, rozprávať sa o zážitkoch, čo ich bavilo a podobne. Trochu mi pripomenula mňa, keď som začinal študovať knihovníctvo. To bolo rečí, že to je zbytočné, úbohé, nenájdeš si prácu, zožerú ťa krysy, to snáď ani nie je vysoká škola, nič nebudeš vedieť a podobne.

Potom mi povedali aj o povinnom čítaní.

„Momentálne Kto chytá v žite.“ zborovo všetci štyria povedali.

„Tak potom si prečítajte Deväť poviedok. To tiež napísal Salinger.“ prezradil som.

„Ja som mala rada Remarqua. Každý hovorí o stratenej generácii, ale on sa jej vraj len dotkol. Podľa mňa sa ho stratená generácia dotkla viac ako Hemingwaya.“ povedala svetlovlasá.

„Lenže ty si čítala len Starca a more. Podľa môjho osobného názoru je to strašná kniha.“ povedal mi kučeravý chlapec. Pozrel sa na mňa a očami u mňa hľadal pochopenie a podoru.

„Ja som ju čítal až, keď som mal 30. Na strednej škole som mal zrejme podobné pocity. Koľko bludov som rozprával a tváril sa arogantne, znalo a erudovane.“ povedal som.

Povedali mi, že skúšali čítať Idiota, Vojnu a Mier, ba aj Prvú lásku od Turgeneva. Zločin a trest si chcú prečítať, ale ešte sa k tomu nedostali. Baby hovorili o zoznamoch, ktoré si robia. Bola tam aj Mahabharátha alebo Listy Afrodite. Mali šikovnú slovenčinárku, ktorá rozprávala o literárnych dielach ako o rozprávkach. Každý si mal prečítať inú knihu od Remarqua a postupne si porovnávať svoje zážitky. Zbystril som. Toto ma veľmi zaujalo. Bol piatok večer, popíjali sme v parku, jedli mastné chipsy a rozprávali sa o knihách.

„Teraz to máme inak. Polovica triedy má prečítať 1984 a druhá polovica Farmu zvierat. Som zvedavý ako to budeme deliť.“ povedal tmavovlasý chlapec.

„Knihy sú hlavne skúsenosti a keď si nejakú prečítame, rastieme s tým, čo sa ukrýva vo vnútri.“ povedala tmavovlasá baba.

„Myslíš, že ti povinné čítanie niečo dalo?“ opýtal sa ma tmavovlasý chlapec.

Jasné, že mi niečo dalo. Pochopiteľne, že dodnes som neprečítal všetky knihy povinného čítania. Keďže to malo nepísaný prívlastok, že je to povinné, niektoré veci som ignoroval. Niektoré knihy som nedočítal, k iným som sa ani nedostal. Ale tá literatúra je cesta k mnohým veciam. Minimálne mi ukázala cestu k spoznávaniu samého seba. Tie knihy na mne nechali nejaké stopy.

Bavili sme sa aj o fyzike. Nemali radi príklady o pohybe a elektrine. Smial som sa. Cítil som sa podobne ako kedysi s Robom na bicykli v Košickej Polianke, kde sme preberali podmienky v Pascale. Nikdy sme ich nepochopili a ja som na maturite mal napísať program, kde bolo treba použiť podmienky.

Fľaška sa dopila, pozrel som na hodiny a vedel, že je najvyšší čas ísť preč. „Ja pôjdem preč. Majte sa pekne. Držte sa.“ usmial som sa, podal im ruky a oni sa začervenali.

„Nebudeš sa hnevať, keď si pôjdeme kúpiť ešte fľašku pálenky?“ spýtali sa všetci pozreli na zem.

„Ale veď ja nie som váš rodič, ani učiteľ.“ usmial som sa.

Neviem, čo robili ďalej, ja som si šiel po svojom. Sú predsa dospelí. Keď sa opijú a bude im ďalších 5 dní zle, prežijú to. 

O pár týždňov som ich videl v trolejbuse ako sa rozčuľujú nad nejakým problémom v škole. Niečo ma naučili. Bolo fajn vidieť samého seba po niekoľkých rokoch. Kaufland RUM mali minule v akcii. To ma zaujalo, keď som šiel okolo neho.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Matúša Krčmárika

Už je čas nechať Britov ísť

Zmeniť môžeme len to, ako sa budeme k sebe správať. A to sa buduje práve teraz, keď sa hovorí o rozchode.

DOMOV

Mimovládky sa ozývajú, že Bránik ich obral o peniaze

Známy bloger tvrdí, že ide o pomstu ľudí, ktorých si znepriatelil.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Málokto sa vie nedohodnúť ako Matovič

Mikloško pôjde opäť až do konca.


Už ste čítali?