Minule som si spomenul na Alma mater, keď som blúdil po Prešove. Rieka tečúca hneď pri univerzite, usmievavé dievčatá a moje teatrálne vystúpenia na hodinách literatúry. V Prešove sme na štúdií knihovníctva čítali strašne veľa a ja som ani netušil, čo všetko mi literatúra dá. Zamilovali sme sa do seba. (Rovnako ako mnoho ľudí.)
Čítali sme všetko možné od Proglasu (po starosloviensky) až po najnovšie diela a ja som objavil krásnu studnicu. Ako mladý človek kráčam po poli. Cez plece prevesená taška, v ktorej je jablko, makový koláč od mamy a vždy iná kniha.
Tieň vetra mi ukázal pohrebisko nikdy neprečítaných kníh. Každá kniha má svoj príbeh s čitateľom. Knihu prečítame, niekam ju založíme, prenesieme inam a to puto medzi nami a knihou ostane. Kniha si nás pamätá ako sme sa cítili, keď sme ju čítali, čo sme robili a koho milovali. Vždy, keď si otvorím starú, už prečítanú knihu, je to ako rozhovor so starým priateľom, ktorý nás stretol na železničnej stanici a nastúpil s nami do vlaku.
Ako tak kráčam svojim životom, spoznávam mnohých ľudí, niekoľko kníh a tie si dávam do tašky prevesenej cez plece. Jablko, zápalky a kniha s ošúchaným obalom.
Dnes som si spomenul na Salingera. Zaprášená kniha spomienkami sa na mňa usmiala a ja som sa na ňu tiež usmial. Môj drahý Holden Caufield, tak dlho som ťa nevidel a toľko som ti toho chcel povedať. Ako sa teraz máš? Určite si vyrástol a robíš ešte väčšie voloviny ako vtedy, keď sme sa naposledy videli.
Na strednej a vysokej škole som mal to šťastie, že som sa zoznámil s knihami, ktoré ma sprevádzajú po mojej ceste. Kniha Kto chytá v žite je nádherným rozprávaním chlapca, ktorý sa vybral na cestu hľadania sa. Každý (mladý) človek sa hľadá a chce mať pocit, že jeho život má iskru. Presne taký bol pre mňa aj Holden. Chlapec, ktorý chce žiť, uteká do dospelého sveta a robí jednu hovadinu za druhou.
Ja som nebol iný v jeho veku. Takisto som chcel každému dokázať, že som už veľký a pripravený na riešenie dospelých problémov. Holden ma so mnou pár podobných vlastností. Obaja sme radi písali slohy, hnevali sa na seba, keď nás nechalo nejaké dievča a obaja sme introverti. (Hanbliví introverti.)
Pocit hľadania samého seba je dôležitý a táto kniha je úžasný impulz. Podľa mňa by si ju mal prečítať každý dospievajúci človek. Hlavne kvôli tomu,aby pochopil, že každý (dospievajúci) človek sa v živote hľadá. Počas hľadania robíme rozhodnutia a potom za ne nesieme zodpovednosť.
Salinger nám na Holdenovi ukázal jednu nádhernú vlastnosť. Podľa mňa neexistuje človek, ktorý by sa vo svojom živote nehanbil za zlé rozhodnutie. Holden takisto porobil kopec volovín a potom sa chytal za hlavu. To je podľa mňa dôležité, uvedomiť si, že všetci robíme chyby a na základe nich sa učíme. To je to ľudské.
Keď som začal čítať Kto chytá v žite, Holden bol pre mňa chlapec. Na konci knihy bol Holden už mladý muž, ktorý je starší ako ja. Je to nádherná kniha a ja som si na ňu dnes spomenul. Začítam sa do nej opäť, vezmem Holdena na pivo a porozprávame sa. Ako asi vyzerá po tých 10.tich rokoch? Ako James Dean v rebelovi bez príčiny?
Viem, že ma privíta s kartónom cigariet, fľašou whisky a nejakou zaujímavou knihou. Vezmem si do tašky jablko, štrúdľu, fľašku slivovice a zápalky.
Chcete sa pridať na stretnutie s Holdenom? Dojdite a pozhovárame sa. (Len, aby nás nebolo príliš veľa. S Holdenom veľmi neznesieme mnoho ľudí na malom mieste.)
PS: Kto chytá v žite je nádherná kniha nielen preto, lebo ju ešte nikdy neroztrhal. Ukázala mi, že nie som jediný, čo hľadá cestu. Mimochodom, čítali ste Deväť poviedok?
