reklama

Škôlka

Vafle so šľahačkou tam už nerobia, ani trh tam nie je. Za tými blokmi je ale nádherná studnica môjho poznania a vzdelania. Som nesmierne šťastný, že som jej absolventom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Reč je o sídlisku Terasa v Košiciach. Keď som ešte bol ufúľaným a zablateným chlapčiskom, chodil som okolo Kina Družba. V okolí kina bol stánok, kde robili vafle alebo, keď chcete, gofri. Miloval som ich a nikdy mi vafle nechutili tak ako tam. V blízkosti bol trh so zeleninou, kam chodievali rodiny už v piatok nakúpiť zeleninu.

Celá tá časť okolo kina Družba mi je blízka predovšetkým kvôli mojej studnici vzdelania. Po niekoľkých rokoch som kráčal po Ipeľskej ulici a to, čo bolo pre mňa kedysi obrovskou diaľkou, som prešiel niekoľkými krokmi. Skrátka a dobre, Ipeľská ulica má škôlku a ja som jej absolvent.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aká bola moja škôlka? Robert Fulghum uvádza, že v škôlke sa človek naučí najdôležitejšie veci pre život. Napadajú mi dve. Tou prvou je, že keď niekomu ublížim, poviem mu prepáč. Tou druhou je, aby som za sebou nikdy nezabudol spláchnuť WC.

Moja škôlka na Ipeľskej ulici bola asi ako všetky škôlky na svete. Mali sme karneval, kde som bol kuchár, pirát a potom už neviem čo všetko. (Kapitán Brčkavá hlava s jedným okom, jamkovým úsmevom a hlavou plnej fantázie.) Vonku sme sa hrali na korytnačky a ja som chcel byť Leonardo, pretože sa mi páčili jeho meče. Karneval nikoho nezaujal a ja som sa hral so stavebnicou, učil sa kresliť rovné čiary.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vonku sme chodievali na prechádzky po Terase a ja som sa musel držať s nejakými dievčatami za ruky. Neznášal som to, rovnako ako spánok po obede. Strašne som sa hanbil a robil všetko preto, aby som nespal. Púšťali nám z platne rozprávky, ale moju pozornosť zaujala Lujza. Neviem ako vstúpila do mojich školáckych časov, ale mala posteľ hneď vedľa mojej. Pozerala sa na mňa tými svojimi hnedými očami. Skamarátili sme sa, nosili si dupľu z obedu, hrali sa spoločne so stavebnicou. Keď som sa pýtal na záchod, hanbil som sa pred Lujzou a ona sa hanbila predo mnou. Ktovie prečo, ale, keď sme chodili vonku na prechádzky, nevadilo mi držať ju za ruku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom sme mali v škôlke komando tvrdých chlapcov. Škaredo nadávali, pľuli a kričali. Futbal hrali tak, že sa váľali po zemi. Keď sa im nepáčilo, že im niekto vzal loptu, chceli sa biť. Jedného dňa sme hrali preliezkový futbal. Napätie ako, keď v dedinskom futbale je 0-0 130 minút a rozhodca odpíska domácim penaltu. V mužstve tvrdých chlapcov bol kapitán chlapec so zákerným úsmevom a v našom družstve Dušan. Kapitán zákerný úsmev schválne kopal kadekoho do nohy a bol brankár. Rodičia mu kúpili futbalové rukavice. Dokonca, keď ste išli na neho a urobili kľučku, opľul vás.

Naviac sa na zápas prišla pozrieť Lujza a ja som bojoval ako lev. Urobil som kľučku a tresol som gambou do stromu. (Vždy som mal brilantnú techniku.) Nedalo mi to a hral ďalej. Dostal som loptu, kopol som do nej slabo a potom strela. Nikto nedýchal, ani ja. No a čo sa stalo? Pokiaľ si myslíte, že som dal najkrajší gól v mojom živote, mýlite sa. Ja som tomu kapitánovi zákerný úsmev strelil do brucha a on sa šiel biť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naháňal ma po celej škôlke a kričal niečo o svojom otcovi a staršom bratovi. Nechytil ma, lebo som sa skryl. Teda Lujza ma schovala do kuchyne a tam sme ukradli nejaké buchty. Bolo to moje prvé rande. Sedeli sme s buchtami v kuchyni, kde bolo tak 10 000 stupňov a zhovárali sa o guľôčkach. Potom nás načapali v kuchyni a dali nám trest. Lujzinu posteľ (počas spania po obede) dali na iný koniec. Keď boli nepozorné učiteľky, nejako sme zariadili, aby sme boli pri sebe. Alebo sme si ľahli do jednej postele a nikomu nič nepovedali. (Snáď nám na to nikto neprišiel.)

Lujza mi o sebe hovorila, že je škuliperda a vraj nech nedopadnem ako ožran, papľuh, pačmaga a nech sa nikdy nečešem. Pretože vždy, keď som učesaný, som ozembuch, oškrda. Ja som sa snažil pri nej pôsobiť ako neogabanec, ale čas od času som sa zagebril.

V jednom ročníku sme mali pani učiteľku, čo nemala rada deti. Nútila ma jesť špenát a zemiakovú kašu. Vraj deti v Afrike strašne hladujú a čo by za to dali. Potom mlelal niečo o Bohu a kostole, ale neviem, čo má spoločné kostol so špenátom. Neviem ako sa volala, ale bola protivná. Vyvrieskala sa stále na nás a potom nám pustila Pampúšika na platni. Niektorí dospelí si myslia, že môžu na deti len tak navrieskať a potom im med mazať kolo gamby. Ale na nikoho to neplatilo. S Lujzou sme sa na seba pozerali a vždy sa usmievali, keď tá beštia, bridoška, grcanina, grešla, ježibaba, kikimora, kvargľa, pliaga a rapotačka vrieskala. Zrejme ju vyhodili zo škôlky, lebo si rada uhla. s

Mimochodom tvrdé komando sa u nej malo veľmi dobre. Vždy ich pochválila a potešila, keď drsní chlapci žalovali. To je také typické pre tvrdých chlapov. Búchajú po stole (najmä v krčme), kričia na slabších, ale keď treba, aby ukázali svoju tvrdosť, stiahnú sa a správajú sa ako rozmaznané deti.

Moja škôlka bola nádherná so všetkými iskrami, aké mala mať. Naučil som sa tam splachovať, držať sa s dievčatami za ruky (hlavne s Lujzou), strieľať do lopty, pozerať sa dievčatám pod sukne, hrať sa s guľôčkami, baviť sa so stavebnicou, počúvať platne a predstavovať si, že si „ju“ vezmem za ženu.

Ako to je s ľuďmi dnes? V Prahe som sa skamrátil s chalanom, ktorý chodil do tej istej škôlky ako ja. Tvrdé komando je ešte stále aktívne. Pár z nich som stretol v Prahe a pár v Bratislave, keď niektoré dievčatá „balili“ na tvrdé reči a zároveň im zabudli povedať, že majú ženu a deti. Dopadli inak strašne. Sú to typickí tvrdí chlapci veľkého mesta. Chvastajú sa svojim príjmom, ale chodia na pivo do podnikov, kde je nabľuté pod stolom. Potom sa druhým posmievajú, že „neexistuje žena/chlap, kto bude chcieť mať s tebou deti.“ Je to smutný pohľad sledovať ako sa tieto existencie rozpadávajú na kusy.

A čo Lujza? Lujzu som stretol raz vo vlaku smerom z Prahy do Košíc pred Víanocami pár rokov dozadu. Porozprávali sme sa, ale ostali sme hanbliví ako kedysi. Pochopiteľne, že sme všetko o sebe vedeli, ale ostali sme hrať toto divadlo. Správali sme sa akoby sme sa prvýkrát videli, prerozprávali celú cestu. Žije niekde na Cypre a jej rodičia sa presťahovali do Liptovského Mikuláša. Bolo to pár rokov dozadu. Ktovie, čo robí teraz a, čo má rada. Jedno však viem určite. Okrem toho, že sme randili v škôlke, zahrali sme nádherné divadlo cestou z Prahy do Liptovského Mikuláša. Ona je ten dôvod prečo tak strašne milujem Charleyho tetu. (Len som sa nemusel prezliekať do ženských šiat.)

PS: https://www.ludoslovensky.sk/nadavky/slovnik.php

Martin Šuraba

Martin Šuraba

Bloger 
  • Počet článkov:  654
  •  | 
  • Páči sa:  231x

Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík:  Malý princČeskí herciSúkromnéNezaradenéknižný svetturistický blogDievčatko so zápalkamibehanie

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu