Ako som sa stal veterinárom

Autor: Martin Šuraba | 23.2.2019 o 11:09 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  711x

Opäť som ju stretol v autobuse. Synovcov so sebou nemala a ani si ma nevšimla. Sadol som si k nej a dúfal, že neobjednala k zubárke mňa.

„Ahoj.“ povedal som jej a zdá sa, že som ju zobudil z nejakých myšlienok.

„Ahoj. Ideš do práce?“ usmiala sa na mňa.

„Jasné. Ty tiež, nie?“ spýtal som sa.

„Pravdaže. Minule som bola v knižnici a videla tam knihu, čo ma zaujala.“ začala.

„Akú?“ spýtal som sa.

„Počkaj, som si to zapísala.“ otvorila si zápisník.

Milujem ženské zápasníky, kde si všetko starostlivo zapisujú a starajú sa k tomu s veľkou láskou. Všetko starostlivo poznamenané každou možnou farbou. Dodávajú tomu estetiku a taká baba sa mi vždy viac páči.

Nie ako ja. Mám 300 tisíc zápisníkov, poznámkových blokov, zrkadielok. Keď si voľačo poznačím a spravím, čo mám, hneď to šmarím do koša. Alebo rucím do šmeca.

Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva.“ povedala a pozrela sa na mňa.

Šli sme okolo Palackého ulice, tam, kde kedysi býval aj Elo Šándor. Pozrel som sa na autobusovú stanicu a nostalgicky sa usmial. Ono to nie je tak dávno, keď som chodieval z tej stanice a čítal tú knihu.

„A ktorú z tých troch diel?“ usmial som sa.

„Stredovek to tuším bol. Ty si to čítal, keď si študoval knihovníctvo?“ pošteklila ma pohľadom.

„Áno. To sme si prešli od Proglasu až k Fándlymu tuším všetkým možným. Aj barokovú ľúbostnú lyriku sme čítali. Inak ten stredovek je asi najlepším. Mojím predsavzatím je umrieť kdesi v šenku.“ spomenul som si.

Vyprskla smiechom, zatvárila sa, že mi na to niečo uštipačné povie, ale potom sa zapýrila.

„To je čo?“ opýtala sa a už ani nezakrývala, že sa smeje.

„To je študentská lyrika z obdobia stredoveku. Chodievali po šenkoch, pili víno a kázali múdrosti.“ povedal som.

„Aj tak je to voľajaké čudné. Si čudný, divný, strašný, aj by som povedala, že si ancikrist.“ povedala mi. Chvíľu sa mi zdalo, že si na mňa praje vyplaziť jazyk.

„V tom, že chodievam po šenkoch a kážem múdrosti? No občas márnim svojim talentom, bol by zo mňa skvelý kazateľ.“ vrátil som jej to.

„To nie. Ale to, že najprv študuješ knihovníctvo a potom sa začneš živiť ako veterinár.“ povedala mi a bola strašne zvedavá ako sa budem tváriť.

„Aký veterinár? Čo si si to vymyslela?“ spýtal som sa jej.

„To je skôr tvoja parketa. Ale ja si nič nevymýšľam. Staráš sa o tučniaky? Staráš! Tak si veterinár.“ prezradila mi.

To som sa už ja rehotal na celý autobus. Ľudia sa na mňa pozreli, usmiali sa a krútili hlavou. No a mňa čakal deň, keď som jedného tučniaka priviedol na svet.

Viac o tučniakoch: https://linuxjourney.com/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Pellegrini sa pustil do Fica, aj keď to maskoval

Akoby sme sledovali primárky v strane Smer.


Už ste čítali?