„Ty si všade.“ povedala namiesto pozdravu.
„To mi pripomína jednu personalistku.“ začal som s príbehom.
„Kde sa vidíte o 10 rokov?“ zopakovala mi túto otázku a čakala na odpoveď.
„No najprv mi začala chváliť životopis a povedala, že by ma videla všade. Potom sa ma spýtala, kde sa vidíte o 10 rokov a museli me sa rozísť.“ riekol som ticho a pozeral sa na Urbanov zvon, aký je malebný.
„Čo si jej povedal?“ smiala sa.
„Túžim byť o 10 rokov vo vašom srdci.“ placho, hanblivo som jej povedal.
„Ty oštinoha! Teraz si si to všetko vymyslel.“ smiala sa..
„Pôjdeme na lokše?“ spýtal som sa jej.
„Kam? Do Kohúta?“ spýtala sa ma.
„No, tam som minule ukradol soľničku. Čo tak inam?“ usmial som sa.
Tak sme šli. Isteže som si vypočul, že mi nič neverí a všetko si vymýšľam.
Sadli sme si a ona vyzerala nejako ustarane. Usmievala sa, ale v jej očiach bol akýsi smútok.
„Čo sa stalo?“ opýtal som sa..
„Stretla som niekoho, s kým som niečo mala kedysi. Vlastne my sme ani spolu nič poriadne nemali.“ psovedala mi.
„No dobre.“ prehovoril som.
„To bolo ešte veľmi dávno. Nejaký čas sme boli v kontakte a ako to povedať, on mi akosi zabudol povedať, že sa ide ženiť. Samozrejme, že mne vypisoval a sľuboval čokoľvek. Ach, aka hlúpa a naivná si bola. Prečo sa ma to po toľkých rokoch dotklo?“ spýtala sa ma.
Pozrel som sa na jej oči plné ľudkosti, pochopenia a lásky. Koľko sa tie oči nad takými preplakali? Bolo mi to všetko ľúto. A tak som si spomenul na ľudskosť Henryho Blaka v tej časti Mashu „Někdy kulku uslyšiš.“
„Pretože si človek. Tiež som si niečím podobným prešiel. Čo mi tá narozprávala, že aký som plný vtipu, šarmu, lásky a romantiky. No a potom sa prekecla, že jej manžel bude žiarliť. Po rokoch som ju minule stretol vo vlaku smerom z Ostravy do Košíc. Bolo mi smutno a tak divne.“ povedal som jej.
„Ja som si veľmi dlho myslela, že všetko je moja vina. Možno som niečo zavinila, potom som pochopila, že som sa stala otrokom imelových ľudí.“ zdôverila sa mi.
„Imelo ako parazit? Nikdy som to takto nepočul, ale budem im tak hovoriť. Imeloví ľudia. Prisajú sa na teba a snažia parazitovať.“ preložil som si to po svojom.
„Rozprával mi, že on je Malý princ a ja jeho Malá princezná. Bola som veľmi zvedavá ako rozpráva doma žene.“ pajedila sa.
„Medúza, ukáž sa, chcem byť tvoj Perzeus!“ poznamenal som.
„Ty si strašný.“ začala sa smiať. „Pokračuj.“ nahodila s miernou dávkou uštipačnosti.
„Je to inak dosť veľká neúcta k Malému princovi. Rozprávať o Malom princovi, citovať samé citáty a správať sa ako zbabelý človek. Je mi to ľúto. Keď sme už ale pri Malom princovi, poďme mu zakývať.“ pousmial som sa.
Vyšli sme von a prišli do parku. Pozreli sme sa na oblohu a začali kývať. Vytiahol som krabičku a venoval jej. „Tam je ovečka.“
No a tak sme zakývali Malému princovi. Odkýval nám. Pozrela sa na mňa. Otvorila tou zapálkovou krabičkou a tam boli zápalky. Usmiala sa na mňa a ja som pobozkal Dievčatko so zápalkami. Snáď sa na asteroide B612 nebudú červenať.
P.S.: Imeloví ľudia, prestal som sa vás báť.
P.P.S.: Venujem všetkým, ktorí sa cítia ako Léon Werthe a potrebujú, aby ich niekto potešil.
