Klokani nám pomohli

Autor: Martin Šuraba | 24.3.2019 o 14:49 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  207x

Keďže jar už začala štekliť svojimi slnečnými lúčmi, zobral som tenisky a šiel behať. Rozbehol som sa a po niekoľkých minútach našiel futbalové ihrisko.

Zabrzdil som, usmial sa a trochu sledoval ako im to ide. Rozcvičovali sa, behali a jeden z nich na mňa zamával. „Chýba nám jeden do počtu. Čo keby si si s nami zahral?“ usmial sa. Také sa predsa neodmieta.

Bolo to zaujímavé sledovať. Boli tam mladí chlapci, kolo 20, potom my okolo 30 a aj starší ľudia. Hodila sa lopta a hra sa začala. Zopár prihrávok, nejaká kľučka a hlavne behanie z jednej strany na druhú. Hralo sa opatrne akoby niekto čakal taktickú chybu u súpera. Na futbale sa mi páči ako sa vie pár neznámych ľudí veľmi rýchlo spoznať. 

Prvých 20 minút bolo opatrných. Vystreli sme párkrát na bránu, ale aj súper pohrozil. Potom som vypichol loptu útočiacemu hráčovi a tá šla do autu. Súper vhazdoval aut, chalani im vzali loptu a šli na bránku. Vystrelili a brankár chytil úplne nemožným spôsobom. „To čo bolo? Vrátil sa Gordon Banks?“ skríkol chlap za mnou.

„Kto to bol?“ opýtal sa mladý chalan plný zvedavosti.

„Brankár Anglicka kedysi dávno. Nájdi si na Youtube jeho zákrok proti Pelému v roku 1970! Ja som o tom zákroku počul pred týždňom.“ zaznela moja odpoveď.

Hrali sme ďalej, jeden chalan si kopol loptu akoby za seba a ešte sa s ňou otočil. To už som ja tlieskal a povedal, že Cruyffovu otočku naživo som ešte nevidel. „To bol zasa kto?“ spýtal sa ďalší mladý chlapec. Chlapík, ktorý spomenul Gordona Banksa, sa na mňa usmial a povedal. „Vieš, keď niekedy pôjdeš do Amsterdamu, schválne si pozri ako sa volá štadión Ajaxu!“ nepriamo mu to naznačil. (Mimochodom 1-0.)

Dali nám aj na 2:0, kde prišla bomba ako z dela. To sa nedalo chytiť

Zápas pokračoval voľným tempom. Už sa začala prejavovať únava, ale ešte sme to chceli zlomiť. Vystrelili na bránku a gólman ju chytil.

Prišla mi nahrávka od brankára. Chlapec vyštartoval proti mne a očakával, že pôjdem po lopte. Lenže ja som si pustil som loptu a tak urobil kľučku. Otvoril sa mi priestor a ajhľa! Nik nie je v bránke. Lopta sa mi dostala celkom pod nohu a ja som použil silu na prelobovanie. 2-1. Skončil prvý polčas.

Chlapíkovi, čo spomenul Gordona Banksa sa hlas zmenil na Karola Poláka. „28 ročný záložník pražských Bohemians.“ strašne som sa červenal a hanbil.

„Bohemians? To sú klokani?“ nesmelo sa opýtal snáď najmladší z nás.

„Veru tak chlapci. Bohemka je klub, kde bude vždy plná tribúna. Aj keby prišli hrať s takými šupákmi ako sme my! Bez fanúšikov by ten klub už dávno skončil.“ hovoril im. Bol to zrejme ich kapitán alebo niekto, koho názory si rešpektovali.

„Prečo majú v logu klokana?“ spýtal sa ďalší.

„Priviezli si ho so sebou v roku 1927 z Austrálie.“ usmial som sa ja. Po neviem akom čase som si uvedomil, čo všetko cítim z toho klubu.

Bohemians Praha je klub, ktorý si so sebou ťahá svoje príbehy. Nikdy to nebol klub, ktorý sa hral na nejaké primadony. Vždy ostali vo svojich zelenobielych farbách a tí fanúšikovia sú geniálni! Mal pravdu! Aj keby hrali nejakú okresnú súťaž, ľudia tam chodiť budú vo svojich zelených tričkách s nápismi Ďolíček je náš. Zelený šál a ich hulákanie. Po zápase tí ľudia skočia na pivo, kde si zaspievajú svoje pesničky a idú domov.

„Ty si tiež fanúšik Bohemky?“ opýtali sa ma viacerí.

„Tak trochu. Schválne si pohľadajte ten príbeh ako si dotiahli z Austrálie klokana.“ niečo som im prezradil.

„Počkaj, to ani ja neviem! Musíš dojsť aj nabudúce a povieš nám ho.“ usmial sa na mňa kapitán.

Neviem, či to bolo tou Bohemkou alebo ako sa tí chlapci namotivovali. Z 2-1 bolo za ďalších 30 minút 2-6. (Ja som sa v druhom polčase skoro ani nedotkol lopty.)

Rozlúčili sme sa. Kapitán na mňa zamával a spýtal sa ma. „Koľko máš rokov?“

„32, prečo?“ povedal som.

„Ja mám 45. Vieš, neuraz sa, ale neznášam ľudí kolo 30ky. Povyšujú sa nad puberťákmi. Vkuse melú, že deti majú tablety a nič nedokážu! Ale sami žijú u rodičov a hádžu svoje polonahé fotky na sociálne siete. Takí budú deťom robiť morálku. Rozumieš mi?“ opýtal sa ma.

„Rozumiem. Zrejme nejakí fanúšici Sparty alebo Evertonu.“ uštipačne som poznamenal.

Rozosmial sa.. Pozeral na mňa nejakú chvíľu a ja som vycítil, že potrebuje niečo počuť.

„Deti a aj tie deti, čo dospievajú potrebujú príbehy. No a my dvaja sme to s tými klokanmi a Bohemiansom zahrali úplne geniálne.“ usmiali sme sa obaja na seba.

Podali sme si ruky a kráčali. „Nabudúce tiež prídi.“

„Dobre. Aspoň mi povieš viac o Gordonovi Banksovi.“ bol som zvedavý ako tie deti.

„Jasné. O nejaký ten piatok sa chystám do Prahy. Mimochodom, nepoznáš v okolí Bohemiansu dobrú krčmu, kam sa dá skočiť na pivo?“ spýtal sa.

„Veruže poznám.“ a odišli sme.

Ako som tak kráčal v spotenom tričku a super pocitom z futbalu, prišla mi na um jedna veta. „Kluci, to je vedro. Teď by vám bodlo jedno pivo. Nejlíp plzeňská dvanáctka, co?“

Keď nad tým premýšľam, každý chlapec poznačený futbalom by si mal prečítať aj tento príbeh: Dukla mezi mrakodrapy.

PS: Dnes ubehli tri roky od smrti Johana Cruyffa. Odpočívaj v pokoji, lietajúci Holanďan!

Obrázok: https://www.bohemians.cz/DFB/download

https://www.bohemians.cz/images/dfb_600.gif

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Myslel som, že násilie skončilo. Útoky vyženú zo Srí Lanky turistov

Teroristi sa zamerali na kresťanov aj turistov.

Píše Ivan Mikloš

Farizeji, antikristi, birmovaní komunisti

Veľkonočná úvaha agnostika.


Už ste čítali?