Rozprávka v električke

Autor: Martin Šuraba | 30.3.2019 o 21:49 | Karma článku: 1,98 | Prečítané:  678x

Sedel som v práci a liečil tučniaka z chrípky. Viete, tučniaky sú veľmi dôveryhodné tvory a každému všetko dovolia. Potom sú choré.

Tučniak kašľal, mal horúčku a blúznil. Prišla mi na mobil správa. „Servus Martin, čo robíš večer? Dlho sme sa nevideli. Čo keby sme sa dnes stretli? Budem ťa čakať v Corvuse.“ Dohodli sme to na šiestu večer a ja som si obliekol svoje rukavice a povedal tučniakovi, aby otvoril ústa a povedal Á!

Tučniaka sme vyliečili a prišiel čas, aby som odišiel z práce. Čakal som na električku a odviezol sa ku knižnici. Vzal som si rozprávky od Boženy Němcovej. Sympatická knihovníčka s hnedými očami sa na mňa pozrela, začala sa smiať. (Pravdepodobne to bude tým, že som sa deň predtým holil a tak som pred ňou stál ako Žofré.)

„To pre deti?“ opýtal sa ma so zapýreným pohľadom.

„Nie, to je pre mňa. Dopĺňam si vzdelanie.“ usmial som sa a ona sa začala smiať ešte viac. Dokonca si zakrývala tvár, aby ju nebolo vidno. (Nepomohlo.) Z knižnice som si doniesol zaujímavý poznatok. Ženy by sa mali viac smiať. (Prosím, predveďte.)

(Poslednú dobu sa ma niektoré dámy pýtajú na zaujímavé otázky ohľadom detí. Ok, kupujem si detské časopisy, kreslím si omaľovanky a čítam rozprávky. Minule som si kúpil čaj, lebo tam bola omaľovanka. Možno to je len môj návrat do detstva. Pokiaľ som z neho niekam odišiel.)

Kráčal som z knižnice na zastávku električky a čakal. Sadol som si, otvoril rozprávku a čítal rozprávku O dvanástich mesiačikoch. Cesta sa míňala, ja som otočil list na druhú stranu. Niekto ma buchol po prstoch so slovami. „Nechaj! Ešte som nedočítala stranu!“ pajedila sa na mňa mladá dáma, ktorá mala asi 8 – 10 rokov.

Vrátil som späť stránku a prisunul knihu k malej čitateľke. Zobrala si prst a už si ukazovala, kde bola. Ja som pozrel von oblokom, aby som mal tušenie kde som a nenápadne sa pozrel na hodinky. „Dobre, môžeš otočiť.“ no a čítali sme ďalej. Ja očami, ona si opäť vzala prst a pomaličky sledovala písmená. Bol som zvedavý, komu toto nádherné stvorenie patrí.

„Čo ja to švandra alebo gryňa?“ opýtala sa ma s úsmevom po tvári. Páčili sa jej zrejme tie slová.

„Zasa otravuješ niekoho?“ opýtala sa prísna mama.

„Však mi to povedz! Mami! Pozri, čo čítame.“ ukázala jej a tá prevrátila oči.

„To sú nadávky.“ riekol som jej.

„Vidíš, takto by mal sused nadávať svojej manželke. On jej iné slová hovorí.“ povedala a začala sa smiať.

„Dúfam, že ich teraz nebudeš pred ujom vyslovovať.“ povedala jej mama. Mama sa celkom bavila a dcéra sa červenala.

„Dámy, bolo mi cťou, ale budem musieť vystúpiť.“ povedal som im.

„Nič také. Prečítaj mi ešte jednu rozprávku.“ povedala mala čitateľka. Tentokrát sa usmievala ona a jej mamka sa červenala.

Tak sme sa vrhli na Černokňažníka.

Na pivo som dorazil o 10 minút neskôr, lebo som vystúpil o 2 zastávky ďalej. Ospravedlnil som sa mu a on mával rukou. „Zasa tie tvoje ženské, ani nemusíš nič vysvetľovať. Pil si už niekedy Poutníka?“ ponúkol ma dobrotou.

Odkazy:

Božena Němcová na Zlatom fonde: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/5043/Nemcova_Slovenske-pohadky-a-povesti-I/29

https://www.databazeknih.cz/knihy/narodni-bachorky-a-povesti-168433

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ľudia sa postavili developerovi. Nechcú ďalšie obchody

Pred 15 rokmi ľudia tlieskali nákupným centrám. Dnes už nie, tvrdí investor.


Už ste čítali?