Jeanne a Louis

Autor: Martin Šuraba | 24.5.2019 o 23:59 | (upravené 31.5.2019 o 17:48) Karma článku: 4,23 | Prečítané:  1680x

Písal sa rok 1942 a obom odišlo posledné metro. Odprevadil ju domov cez celé mesto a potom sa opatrným krokom dostal k sebe. V tom čase to nebolo jednoduché, po Paríži behalo mnoho agentov gestapa a iného zla.

Príbeh dvoch manželov začína ešte niekde v 19. storočí. Mohli by sme ísť aj ďalej do minulosti, ale zastavme sa pri roku 1885. Guy de Maupassant práve vydal Miláčika, ktorého ľudia po celom svete čítajú dodnes. Čo však s mladým umelcom? Rodina Maupassant sa rozrastala a v roku 1914 sa narodilo dievčatko, ktoré pomenovali Jeanne. Po otcovi to bola praneter slávneho spisovateľa.

Dievča rástlo do krásy a stala sa z nej pôvabná dáma s čiernymi vlasmi. Keď mala 28 rokov, všimla si jeden inzerát. Otvárali jazzovú školu a hneď sa šla prihlásiť. Ešte sama netušila, kto tam na ňu čaká. Počas druhej svetovej vojny bol jazz symbolom slobody a mladých ľudí to priťahovalo. (Keď ste videli film Veľký flám, je tam dosť odkazov práve na tento typ slobody.)

Stretla sa s riaditeľom školy, ale nemala pre neho dobrú správu. „Nemám na zaplatenie kurzu.“ Jeanne sa chcela naučiť hrať na klavír. Charles Henry, riaditeľ školy jej ponúkol, aby sa stala sekretárkou. „Miesto platu budeš mať kurz zadarmo.“ Jeanne de Maupassant bola nadšená.

Jeanne začala pracovať a očaril ju mládenec. Kto to bol?

Koncom júla 1914 začala vojna. Okrem toho sa v Paríži narodil malý chlapec. Jeho rodičia boli obaja Španieli a od svojej mamy sa naučil všetkým grimasám, vďaka ktorým ho pozná celý svet. Keď bol starší, skúšal niekoľko škôl a zamestnaní. V jednej škole strčil učiteľovi do katedry petardu, za čo ho vyhodili. Inde házdal špendlíky na kanárika a majstra to rozčúlilo. Vymýšľal si kadejaké darebáctva, pokiaľ neprišiel rok 1942.

Deň predtým ako Jeanne de Maupassant nastúpila do práce ako sekretárka, tam prišiel on. Volal sa Louis. Mal špecifický spôsob hrania na klavíri. Každý bol z neho nadšený, malo to však jeden háčik. On vôbec nepoznal notovú stupnicu. Hral akoby naslepo a Jeanne sa doň zaľúbila. Ako to pri zamilovaných dievčatách býva, ihneď si hľadala spôsob ako sa mu priblížiť. Lišiacky sa ho spýtala, či ju naučí tak hrať. Na to jej Louis povedal. „Čo si normálna? Veď ja vôbec nepoznám noty. Prídi do Horizontu, tam hrávam. Pozvem ťa na večeru.“ Jeanne pozvanie prijala.

Horizont bol kabaret v Paríži, kde Louis hrával. V tom čase by nikomu nenapadlo, čo vytvorí zo starej kriminálky, ktorá vôbec nebola komédiou. (Kniha Fantomas skutočne nie je komédiou.) Bol to drsný podnik, kde Louis hrával 12 hodín pri klavíri. Isteže sa v podniku strhla aj nejaká bitka a tak sa nesmelý klavirista schovával na záchode.

Jeanne prišla a Louis ju pozval na večeru. Ktovie koľko platov musel dať na tú večeru. Hneď ako sa mladý pár pustil do francúzskych dobrôt, prišla do miestnosti dáma. Našla Louisa ako sa napcháva a hneď mu vylepila po papuli. Louis spadol do kresla a vyceril grimasu a priznal sa Jeanne. „Ja som zabudol, že som ju pozval na rande.“ hovorievala Jeanne. Keď Louis rozprával túto príhodu, spomínaná facka a aj žena v jeho príbehu chýbajú.

Celý večer sa spoločne bavili a prechádzali sa. Potom ju pobozkal a povedal jej. „Tak a sme zasnúbení.“

Písal sa rok 1942 a obom odišlo posledné metro. Odprevadil ju domov cez celé mesto a potom sa opatrným krokom dostal k sebe. V tom čase to nebolo jednoduché, po Paríži behalo mnoho agentov gestapa a iného zla.

Každopádne Louis bol už 6 rokov ženatý a musel Jeanne zoznámiť so svojou prvou ženou. (Louis si so svojou prvou ženou nerozumel. Vlastne ani ona s ním.) Rozviedli sa a so Jeanne sa konečne vzali. Jeanne mu bola oporou v ťažkých začiatkoch. V časoch, keď hrával v kabarete a takisto aj v prvopočiatkoch divadla.

Louisove začiatky v divadle boli veľmi náročné. Nikto mu nechcel dávať poriadne úlohy. To nehovoriac o filmoch, kde hrával všakovaké postavy. Postupne sa začal ako herec vyvíjať. Jeanne bola pri tom všetkom. Časom sa naň ľudia chodievali pozerať. Ešte len prišiel na javisko a ľudia prskali smiechom.

Písal sa rok 1952 a Louis hral v predstavení Chrobák v hlave. Ľudia sa smiali a keď sa spúšťala opona, v úsmeve Louisa bol akoby nový odkaz. Jeho kariéra sa rozbehla dopredu a nebolo možné ju zastaviť. Vo Francúzsku sa začal pomaličky odhaľovať jeden z najlepších komikov všetkých čias. Jeanne de Maupassant a Louis de Funès.

Obrázok: https://www.ledauphine.com/societe/2015/03/18/madame-de-funes-s-est-eteinte-a-l-age-de-101-ans

pozrite si: https://www.youtube.com/watch?v=2tp5ZU7zULA

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ľudia sa postavili developerovi. Nechcú ďalšie obchody

Pred 15 rokmi ľudia tlieskali nákupným centrám. Dnes už nie, tvrdí investor.


Už ste čítali?