Samo Marec - Futbal: Pravdivá história

Autor: Martin Šuraba | 17.6.2019 o 22:56 | Karma článku: 2,17 | Prečítané:  818x

Prečítal som si futbalovú knihu, ktorej autorom je Samo Marec. Kniha sa volá Futbal: Pravdivá história, poďme sa o nej trochu porozprávať.

Bolo to asi 10 rokov dozadu, keď mi napísal na jednej blog. „A to ja som chcel dnes písať o futbale. Dobre, napíšem zajtra.“ Napísal. Už si veľmi nepamätám, čo všetko tam bolo, ale dodnes ma zaujala veta. „Zápas Česko-Holandsko na Eure 2004 bol jedeným z najlepších zápasov v histórii majstrovstiev Európy.“ (V knihe sa poupravil. Nie jeden z najlepších, ale skutočne najlepší.) Osobne ma tešia dve veci. To, že tu je ďalšia kniha o futbale a potom aj to, že ju napísal práve Samo Marec.

Kniha Futbal: Pravdivá história je skvelým rozprávaním o futbale. Je rozdelená na 5 hlavných kapitol: Svetové hviezdy, Zlí chlapci futbalu, Nezabudnuteľné mužstvá, Štadióny, ktoré vedia rozprávať a České a sloveské legendy.

O tom, kto je Kráľ svetového futbalu, snáď netreba ani písať. „Zatiaľ, čo Maradnu obdivujeme preto, že sme ho videli, Pelého obdivujeme práve preto, že sme ho nevideli.“ (Marec, 2019, s. 21). Pelé so sebou ťahá nádherný príbeh a odkaz. Ako sa z chlapca z chudobnej štvrte stane najlepší futbalista planéty! Dalo by sa povedať, že je to futbalová rozprávka. Prišiel do Santosu a vytvoril z klubu niečo, o čom sa len rozpráva. Prišiel do brazílskej reprezentácie a vytvoril príbeh, o ktorom sa budú zhovárať ďalšie a ďalšie generácie. On futbal doslova premenil. Z mladého 17 ročného chlapca, ktorý dal Švédom v roku 1958 góly, aké dal, sa stala doslova hviezda svetového futbalu. V roku 1970 to už bola iná Brazília a iný Pelé. V tom čase to už nebola Brazília, ktorá sa bojí Európy, ale naopak. To Európa sa bála Pelého. Vezmime si zápas Anglicka a Brazílie v roku 1970, kde sa proti sebe stretli dve legendy. Nemyslím len pamätný zákrok Gordona Banksa, ale asi najlepšieho hráča West Hamu United. Škoda, že Bobby Moore a Pelé nehrali spolu. Vlastne hrali, v roku 1981 a pridal sa k nim aj Silvester Stalone, ale o tom je úplne iný príbeh. Mimochodom tiež ľudský. (Hoci je vymslený a hoci je to film.)

Ďalšou hviezdou, ktorú Samo vo svojej knihe opisuje je niekto výnimočný. Minule sa ma jedna slečna (pani?) pýtala, či mám rád Ajax Amsterdam. Črtá sa mi otázka, či mám vôbec pokračovať, pretože mnohí ste sa usmiali a spomenuli na jeho otočku. Cryuff však nie je odkazom futbalu pre svoju otočku, ale on doslova z futbalu urobil filozofiu. „Futbal treba hrať hlavou, nie nohami, a ak to robíte, automaticky máte výhodu.“ (Marec, 2019, s. 30) Mimochodom, on nie je iba legendou Ajaxu. Bol to on, ktorý stál za tým, aby Barcelona vytvorila svoju La Masiu.

Keď si čítate obsahom knihy, uvidíte titulok „Nedocenený génius.“ Prirodzene, že vám neprezradím o koho ide. Myslím však nebudem jediný, kto si po prečítaní povie, „Panebože, veď to je úplne presné pomenovanie.“ (A to nehovorím o prečítaní jeho futbalového príbehu.) Tu vám ani nemôžem dať indíciu, pretože by to bolo veľmi ľahké.

Keď si budete čítať v obsahu podkapitoly Zlých chlapcov futbalu, niektorých budete vedieť. Mňa zaujal príbeh o jednom dieťati. Začnime rokom 1945 a tým, keď na bránu Old Traffordu zaklopal Matt Busby. Vytvoril v Manchestri United dynastiu, ktorá je tam dodnes. Vlastne tam už nie je, ale odkaz Busbyho detí žije naďalej. Je to odkaz Fénixa, ktorý vstal z popola a šiel ďalej. Nechajme ale február 1958 tak a venujme sa snáď najvýznamnejšiemu Busbyho dieťaťu. (Najvýznamnejší je pre mňa niekto iný, ale o ňom trochu neskôr.) Momentálne mám na mysli Georga Besta. George Best je snáď najväčším talentom britského futbalu veľmi, veľmi dlho. Best bol úžasným futbalistom a spolu s Bobbym Charltonom a Denisom Irwinom patrili k vynikajúcim útočníkom. Bobby Charlton ešte v tom čase nebol sir a Denisa Irwina objavil Bill Shankly ešte pred svojou najslávnejšou érou. Best bol jednoducho všade a každý ho miloval. Bohužiaľ ide o veľmi smutný príbeh, pretože „piaty člen Beatles“ neľúbil len futbal. Bestov tragický príbeh končí vetou. „je o tom, čo bolo, ale najmä o tom, čo nebolo, ale mohlo byť.“ (Marec, 2019, s. 59)

Keď sa nad tým zamyslím, je mi smutno. Pokiaľ by som touto vetou charakterizoval iné Busbyho dieťa, začnú sa mi trochu rosiť oči. Čo nebolo, ale mohlo byť s Duncanom Edwardsom? A tu prichádza odpoveď na otázku, kto je pre mňa najvýznamnejším Busbyho dieťaťom.

Keď je reč o zlých chlapcov, je tu príbeh aj o Kolumbii. Otázka však je tá, či bol zlý futbalista alebo fanúšikovia za to, čo mu urobili. Tento príbeh o Andrésovi Escobarovi ukazuje aj to, aký krutý dokáže byť futbal a čo všetko dokážu fanúšikovia.

Kapitola Nezabudnuteľné mužstvá prináša zopár zaujímavých príbehov. O niektorých som vedel, o iných nie. Napríklad o mužstve, ktoré stvoril a zároveň zničil komunizmus. Maďari nikdy lepší tím predtým nemali. Písal sa rok 1954 a hviezdy ako Puskás, Hidegkuti, Kocsis doslova otáčali Európu. To si ešte predstavte v tom mužstve Ladislava Kubalu a legendárného trénera Bélu Guttmanna. Keď kvôli jednému postavili v Barcelone Camp Nou a druhý objavil Eusébia, čo by to bola reprezentácia Maďarska v roku 1954!

Či chceme alebo nechceme, Maďari v 50. rokoch boli neporaziteľní. Porazili ich až v roku 1954 Nemci a tomu príbehu sa hovorí bernský zázrak. To by nebolo nič strašné mať za toľko rokov jednu porážku,ale ono to bolo finále majstrovstiev sveta. Po majstrovstvách sveta sa v Maďarsku začala doba temna. Futbalisti sa rozpŕchli po celom svete a Puskás s Kocsisom si zahrali neskôr, v El Clásicu proti sebe.

Ďalším príbehom nezabudnuteľných mužstiev je Príbeh o radosti aj smútku. Písal sa rok 1992 a Dáni vyhrali majstrovstvá Európy. Ono by na tom nebolo nič zvláštne, ale oni tam prišli ako náhradníci. Každopádne toto nie je športový, ale hlavne ľudský príbeh. Hrdinom je Kim Vilfort. Pamätáte si na finále? Najprv Jensen otvorí skóre a nikto nechápe. Hlavne Nemci. Druhý gól pridá Kim Vilfort. „jeho dcéra však nakoniec niekoľko dní po zápase, v ktorom jej otec dosiahol svoj najväčší úspech, prehrá boj so zákernou chorobou. A práve preto je šokujúci dánsky úspech nie športovým, ale v prvom rade hlbokým ľudským príbehom.“ (Marec, 2019, s.125)

Kapitola Štadióny, ktoré vedia rozprávať má tiež zaujímavé príbehy. Čo tak sa zatúlať do roku 1950? Áno ten rok 1950, keď arogantní Angličania prídu do Brazílie na majstrovstvá sveta a tvária sa akoby celému svetu robia láskavosť. Čo proti nim môžu mladí hráči Spojených štátov? Tak si vygooglite ako to skončilo. Toto ale nie je príbeh, ktorý by dokázal brazílsky šampionát písať. Je to len príbeh o hlúpom Goliášovi a skromnom Dávidovi.

Prejdime však do finále, kde domácim stačílo remizovať. Brazília predsa Uruguayu naloží! Nikdy v histórii futbalu nebolo mesto sfanatizované. Štadión praskal vo svojich základoch a Brazílčania by boli schopní podpísať dušu diablovi, len nech tam budú. Viete koľko bolo ľudí na štadióne? Skoro 200 tisíc! A to sa bavíme o roku 1950! Divím sa, že Maracana nespadla. Vlastne spadla. Brazílii stačila remíza a hoc, keď vyhrávala, vlastne nevyhrala. Prehrali 2-1 a pre krajinu to bol snáď najhorší deň v histórii. Niektorí ľudia spáchali samovraždu rovno na štadióne a to ešte nehovorím o infarktoch. Brazília po tomto dni potrebovala zázrak. On prišiel, len sa udial na inom štadióne a o 8 rokov neskôr.

V kapitole České a slovenskéé Samo opísal pár udalostí. Fanúšikov Slávie poteším, pretože Samo sa venuje aj Bicanovi. (Áno ten Bican, ktorý bol najlepší strelec v histórii. Áno ten Bican, ktorý odmietol ponuku Hitlera a komunisti mu ničili jeho (futbalový) život. Áno ten Bican, ktorý by mal byť symbolom Edenu, ale pri Pláničkovi, Pučovi a iných osobnostiach sa nenacháda. Nebudem škaredé veci písať o tom, prečo je tomu tak. Veď o tom isto mnohí viete.)

Československo vyhralo v roku 1976 majstrovstvá Európy, keď 28 ročný záložník kopol penaltu. Je tu aj príbeh o zelenom básnikovi. Básnik preto, čo robil s loptou a zelený preto, za koho hral.

Poďme si povedať ale iný príbeh.

V roku 1962 sa pobrala generácia do Chille. Samo Marec sa venuje v knihe brankárovi Schrojfovi. Bol to vynikajúci brankár, na ktorého sa zabudlo. Narodil sa v Prahe a skoro celú kariéru chytal za Slovan Bratislava. Posledný rok odchytal u železničiarov v Košiciach. Pre mňa je tento rok akousi najkrajšou ozdobou československého futbalu. Prečo? No pretože práve Schrojf a ešte obrnný pilier Popluhár, fiškus Kvašňák, pracovitý Masopust, kúzelník Adamec, usmievavý Jozef Štibrányi a mnoho iných. Majstrovstvá sveta v Chille sú nádherným odkazom československého futbalu. Od roku 1934 to bolo prvé finále. A to finále sme mohli vyhrať. Iste proti Brazílii s Garrinchom, či Zitom alebo Didim sme nemali šancu, ale vyhrávali sme. No a druhý fakt, že v roku 1962 sme prehrali proti Brazílii, ktorá mala asi najlepšie mužstvo všetkých čias. (Škoda, že vtedy Pelé nehral.) V roku 1934 sme vo finále prehrali preto, lebo Benito Mussolini tak rozhodol.

Čo sa týka druhej udalosti, veľmi ma potešilo, o kom napísal posledný príbeh. Pretože to je aj príbeh, ktorý mňa zasiahol. Písal sa rok 2000 a bol jún. Asi ani nemusím pokračovať, určite viete, čo sa stalo a o koho ide. Bol to náš boží dar. Keď sme v roku 2010 postúpili na majstrovstvá sveta a vôbec si tam neurobili hanbu, myslel som na neho. O 6 rokov neskôr, keď sme s Angličanmi bojovali ako levy, bolo mi ešte viac smutno, že pri nich nebol. Odpočívaj v pokoj, Peter.

Určite si knihu kúpte, urobí vám radosť, keď si prečítate o mnohých príbehoch. Je tam asi všetko dôležité vo futbale. Príbehy o radosti, ale aj tragédiach. Futbal bolí. Bolia po ňom nohy, zlomené nohy, roztrhnuté väzy, či vybité zuby. Ale oveľa viac bolí neúspech a slzy, ktoré k tomu športu patria. Aj o takých príbehoch Samo napísal.

Pamätáte si na knihy, ktoré vznikali po šampionátoch? Napríklad po roku 1978 a tam sa mapoval turnaj. Nielen fotky a kto dal kedy góly, ale aj o tom, čo mužstvo hralo, aký má príbeh a podobne. Ja som rád, že som sa k niečomu takému vrátil, pretože kníh „samolepkových albumov“ je neskutočne veľa.

Bibliografický odkaz:

MAREC, S. Futbal: Pravdivá história. Bratislava: Ikar, 2019. 229 s. ISBN 978-80-551-6850-0.

Obrázok: https://mrtns.eu/tovar/_l/592/l592597.jpg?v=1560336872

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ľudia sa postavili developerovi. Nechcú ďalšie obchody

Pred 15 rokmi ľudia tlieskali nákupným centrám. Dnes už nie, tvrdí investor.


Už ste čítali?