Učiteľ a kaviareň

Autor: Martin Šuraba | 18.7.2019 o 2:55 | Karma článku: 1,72 | Prečítané:  545x

Mamka mi vždy hovorievala, že keď som sa narodil, prestali jazdiť električky na Hlavnej ulici. Bola však doba, kedy po nej jazdili kone.

Hlavná ulica má pre mňa neuveriteľnú chuť histórie. Pamätá si všetko. Na dobu, keď električky jazdili po Hlavnej ulici, ale aj doby minulé. Dopravný podnik v Košiciach bol založený v roku 1891 a električky tam jazdili od roku 1914. Pred električkami existovalo niečo ako konská železnica, alebo „konská doprava.“

V tom čase behal po Košiciach malý chlapec. Bol úctivý, zdravil sa starším ľuďom a pomáhal kadekomu s nákupmi. Centrum Košíc bolo vždy plné vôní. Vôňa pekární, ktoré šteklili nosy ľuďom, aby ich budili. Útulné malé kaviarničky, raňajkárne počúvali ľudí, ktorí tam chodievali. V Košiciach bolo od nepamäti mnoho pôžitkárov vrátane toho neogabanca, ktorý píše tento blog.

Neviem, kde všade boli staré kaviarne, ktoré voňali maďarskými koláčmi a čerstvo namletou kávou. Každá z tých kaviarní mala svoj príbeh a rozprávala svoje príbehy. Jedna z nich bola kde si pri starom mlyne. V tom čase sa jej hovorilo Kossuth Lajos utca a je to tam, kde vraj kedysi chamtivý mlynár utopil dcéru, do ktorej sa zaľúbil vodník.

Kaviareň na dnešnej Mlynskej ulici bola plná novín, voňavej kávy a koláčov. Chodievali všelijakí ľudia, najmä milovníci dobrého posedenia pri káve. Ráno tam mnoho ľudí prišlo, napili sa teplej kávy, zjedli voľačo dobré a šli preč do práce.

Z malého chlapca, čo pomáhal nosiť starším tetám nakupy, vyrástol dospelý chlap. A ten do tej kaviarne chodieval. Mal pekné hodinky, rád nosil košele a večne sa usmieval. Keď v kaviarni pracovala dáma, ktorá sa mu páčila, košeľu si upravil tak, aby mu trčala. Robil to vždy preto, aby ju zlostil. Ona ho uvidela a pri tej príležitosti ho upravila ako sa jej páčil. Aj vlasy mu postrapatila, pretože už veľmi dávno pochopila, že česať také vlasy nemá zmysel. Sadol si tak, aby ju vžy mohol očumovať. Keď sa im stretli pohľady, z nejakého dôvodu sa dáma oliala horúcou vodou alebo náš gentleman polial bielu košeľu kávou. Vkusné.

Bol to učiteľ. Chodieval do kaviarne čítať noviny. Vôňa kávy a novín mu dvíhala náladu. Dopil kávu, zaplatil a kráčal od Mlynskej na Pivovarnícku ulicu, kde učil. Ako tak kráčal popri divadlu, všimol si, že mu spoločnosť robí nejaké jablko. Odkedy sa dozvedela, že je učiteľ, darovala mu jablko. Zamilované baby sú najkrajšie bytosti na svete, hovorieval si. (On jej nosil po škole ruže, ktoré ukradol v školskom záhone. Školník podozrieval nejakého študenta. Ibaže potom si prečítal v novinách, že niektorí ľudia kradnú kvety z hrobov a predávajú pred cintorínom a nejak ho to vnútorne uspokojovalo. Popri tom aj zabudol na to, že niekto kradne ruže.)

Pán učiteľ učil dejepis. Prišiel do triedy v košeli poilatej od kávy. Nikto sa nesmial. Zobral kriedu a začal písať po tabuli. Dejepis im rozprával ako príbehy a deti v triede začínali chápať. „Kedy bola bitka pri Moháči?“ spýtal sa v triede a každý vedel, že to bolo 29.8. 1526. „Nevieme, na to predsa máme tabuľky.“ povedalo sympatické dievča a on ju odmenil úsmevom. Písomky im nedával, lebo hovorieval. „Komu sa to chce opravovať?“ a oni sa smiali.

Jedného dňa sa mu niektorý z chlapcov spýtal, čo má robiť, keď sa mu páči dievča a učiteľ sám nerozumel, prečo sa ho také veci pýtajú. Na druhej strane, veľmi ho to potešilo. Čo sa týka dejepisu, zaujímalo ho najmä to, aby študenti rozumeli politickej situácii v dannom období a prečo konali tí ľudia tak ako konali.

Študenti ho mali radi najmä kvôli jeho schopnosti rozprávať príbehy. Keď zistil, že nedávajú pozor, schválne povedal vtip. Alebo im povedal volovinu takého stupňa, že im to rozum nebral. Napríklad, že Rudolf II. a Ľudovít XVI. vypálili celé Nemecko a o tom sú Traja mušketieri. (A ešte im aj Golem pomohol.)

Keď doučil, poďakoval študentom za pozoronosť a šiel do knižnice. Tam trávil svoje dni. Miloval, keď učil prvú hodinu a potom až piatu. Na prvej hodine rozprával študentom o Samovej ríši, akoby so Samom včera na trhu hral futbal. Po hodine išiel k Dominikánom na trh a vzal si debničku zelených jabĺk. Doniesol si ich do školy, vydrankal od knihovníčky kľúče, zamkol sa a čítal všeličo. Mal obrovskú úctu a lásku ku knihám Roberta Louisa Stevensona.

Po škole kráčal do kaviarne s ukradnutou ružou zo školskej záhrady a zodretou rukou. Počkal ju, keď skončí, spočítali spoločne tržbu, vzal ju za ruku a šli po Mlynskej ulici domov. Ked mala veľmi zlý deň, schválne sa rozgajdal a ona sa naň pozrela usmievavo. „Dobre, vyzeraj ako gadžo, ty neogabanec. Poďme spolu na víno.“ hovorila mu.

„Ale vieš, že ja mám tendenciu sa po červenom víne zobudiť pri nejakej babe.“ podpichol ju.

„A prečo si myslíš, že ťa naň volám? Snáď nebudeš spať na tom gauči, ktorý sa rozpadáva.“ vrátila mu to.

(Gauč mali ako v Dáždniku sv. Petra, ktorí chceli nenažraní bratia vytrhať kvôli bohatstvu.)

O našom pánovi učiteľovi nikdy nepísali v novinách. Nevolali ho prednášať na univerzitách. Pre študentov bol obľúbený preto, lebo im ukázal, že aj on niekedy v laviciach sedel a kreslil srdiečka na papieriky. A tiež chodieval do školy po tom ako mu skoro hlasivky praskli, keď fandil KAC Košice.

Debničku jabĺk mal z Ostrovu pokladov. Tam sa do nej zamiloval.

PS: Knihy Roberta Louisa Stevensona: https://www.databazeknih.cz/vydane-knihy/robert-louis-stevenson-243

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Koho a prečo si Trnka tajne nahrával na prokuratúre?

Informáciu potvrdil aj Daniel Lipšic.

Stĺpček Petra Schutza

To, že SDKÚ bránila Bubeníkovú, je ďalší kamienok do obrazu skazenosti strany

Správanie Mikloša nie je vierohodné.


Už ste čítali?