Sľub, ktorý splnil otcovi

Autor: Martin Šuraba | 11.8.2019 o 23:14 | (upravené 11.8.2019 o 23:43) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1417x

„Keď rozhodca odpískal koniec, nemohol som tomu uveriť. Omdlel som a bol veľmi šťastný. Po návrate zo Švédska, stretol som otca a on mi pripomenul sľub, čo som mu kedysi dal.“ (Mladý Brazílčan po veľkom úspechu.)

Celý príbeh začína v Brazílii. V roku 1908 uzrel svetlo sveta chlapec, ktorého futbalový svet pozná pod menom Dondinho. Po hraní v menších kluboch, pôsobil v drese Atlética Mineiro. Zranil sa a môžeme predpokladať, že sa jeho futbalový život skončil. Ale ako to tak chodí, čo začne otec, zväčša dokončí syn.

Dondinhovi sa narodil v roku 1940 syn, ktorého pomenoval Edson. (Meno mu dali vraj podľa vynálezcu žiarovky.)

Futbal bol v Brazílii náboženstvom od nepamäti. Čo sa týka majstrovstiev sveta, nemali veľké šťastie.

V roku 1930 nastúpili na svoj prvý zápas proti Juhoslávii. Zdalo sa, že ich svojou sambou zvládnu. Veď kto sa odvažuje postaviť proti Brazílii? Keď sa budete hrabať belehradským futbalom, dosť často sa stretnete s jednou informáciou. Belehrad nikdy nepoznal väčšie hviezdy ako boli Tirke a Moša. (Aleksandar Tirnanić a Blagoje Marjanović.) Celá cesta Juhoslávie a ich výkon na majstrovstvách sveta bola rozprávka. Vrátane Tirnanića a Marjanovića.

V roku 1934 sa Brazília nedostala z prvého vyraďovacieho kola. Prehrali proti Španielsku a prakticky po prvom zápase museli baliť kufre. Na týchto majstrovstvách sveta hral Waldermar de Britto, ktorý je v našom príbehu významnou osobnosťou.

Rok 1938 bol pre Brazíliu trochu lepší. V prvom kole vyhrali nad Poľskom 6-5 a v ďalšom kole ich čakalo Československo. Prvý zápas skončil 1-1. To je ten zápas, v ktorom Plánička dochytal so zlomenou rukou. V ďalšom zápase Brazília vyhrala. Po postupe dostala Taliansko, cez ktoré neprešla ďalej.

Písal sa rok 1950 a organizovali sa ďalšie majstrovstvá sveta. Na organizovanie obrovského turnaja sa prihlásila Brazília. Vláda chcela ukázať, že Brazília sa vyrovná najvysplejším krajinám sveta. (O skutočnej hospodárskej situácii v krajine radšej netreba ani hovoriť.)

V roku 1950 Brazília postavila snáď najväčší štadión, ktorý hostil majstrovstvá sveta. Maracana bola postavená za jediným účelom. Keď Brazília vyhrá turnaj a kapitán dvihne nad hlavu trofej Julesa Rimeta, Maracana jednoducho musí vybuchnúť šťastím, eufóriou a nadšením.

Brazília sa dostala do finále. Hrali proti Uruguaju, ktorý sa do finále dostal po 20. rokoch. Turnaj sa hral tabuľkovým systémom. Brazílii stačila remíza proti súperovi. Obrovský štadión burácal nadšením. Tlačiarne vydávajú novinové titulky ešte pred zápasom, že Brazília je majster sveta. Začne sa zápas a štadión, ktorý je najväčší na svete, šalie. Podaktorí ľudia dali výpovede v práci, aby sa tam dostali. Iní podplatili kadekoho. Keď sa nepodarilo dostať na štadión, zaplňujú sa iné miesta. Celá Brazília doslova exploduje na svojej mape. Po bezgólovom prvom polčase Friaca otvára skóre. Skoro 200 000 Maracana je v obrovskej vášni.

Prišla však 66. minúta a Schiaffino vyrovnáva. Zápas pokračuje ďalej a Maracanu pohltí ticho. V 79. minúte Ghiggia dáva gól na 1-2. Veľmi krutý úder pre rozbesnených Brazílčanov. Maracana zažíva neuveriteľný šok. Zápas končia hráči so striebornou medailou a zdá sa, že to je najhorší deň v histórii Brazílie. Niektorí ľudia spáchali po zápase samovraždu. Je mnoho zranených a o psychike sa nedá hovoriť. Brazília na svojich majstrovstvách sveta nevhyrala titul. (Mimochodom, ten doma nevyhrala doteraz.)

Omnoho ďalej, niekde v Brazílii plače Dondinho nad smutným osudom futbalu. Jeho mladý syn ho chce utešiť. „Jedného dňa pre teba vyhrám s Brazíliou majstrovstvá sveta.“ hovorí malý Edson, ktorého deti na ulici volajú Dico.

Mladý Edson hráva so svojimi kamarátmi. Na jeden turnaj sa príde pozrieť nejaký starší pán, ktorého všetci obdivujú. Každý si s nim chce podať ruku. Nie je dôležité ako turnaj dopadol, podstatné je niečo iné. Do rodiny Nascimento zaklope tento pán. Dondinho je otec rodiny a mladý Edson Arantes de Nascimento je jeho syn.

Pán, ktorý bol na futbalovom turnaji, nie je nik iný ako Waldemar de Britto. Zaklope na dvere rodičov Edsona a vyloží im karty na stôl. „Čo keby mladý chlapec skúsil šťastie v Santose?“

No a tak sa začína príbeh snáď najlepšieho hráča Santos FC. Nejde ani tak o štatistiky, ale on zo Santosu urobil doslova turistickú futbalovú atrakciu. (A tá trvá dodnes.)

Zo Santosu prišiel aj do reprezentácie a odišiel na majstrovstvá sveta do Švédska. Spočiatku kvôli zraneniu kolena nehral, ale potom nastúpil do zápasu. Na tieto majstrovstvá sveta vstúpil ako mladý Dico, ktorý si kopal s chlapcami po ihrisku. Odišiel pod menom Pelé, ktoré poznáme my všetci.

Mladý Pelé sa strelecky presadí proti Walesu, ktorý trénoval sympatický tréner. Ďalej čaká na Brazíliu Francúzsko. Pelé sa tu presadí hattrickom a Brazília postupuje do finále proti favoritovi. Vo finále Švédi vyhrávajú, ale Brazília v modrých dresoch vyhrala 5-2 (Pelé dal dva góly). Stali sa tak prvýkrát majstri sveta hlavne kvôli Pelému. Mladý Brazílčan plakal dojatím.

„Keď rozhodca odpískal koniec, nemohol som tomu uveriť. Omdlel som a bol veľmi šťastný. Po návrate zo Švédska, stretol som otca a on mi pripomenul sľub, čo som mu kedysi dal.“

Pelé potreboval 8 rokov, aby otcovi svoj sľub splnil. Kto by to bol čakal? Veď mu to hovoril ako desaťročný chlapec plný snov.

Rok 1958 bol vo futbale vstupom Pelého do futbalového sveta. Pretože tieto majstrovstvá sveta boli ešte len začiatkom slávnej kariéry najlepšieho hráča Santosu.

On sa nestal len kráľom futbalu preto, lebo nastrieľal toľko gólov. On premenil futbal na športovú dynastiu. Keď v Afrike bojovali, dohodli sa, že na chvíľu prestanú len preto, aby ho videli hrať. Stal sa futbalovým diplomatom celého sveta. Podľa mňa, keby nebolo jeho, futbal sa nedostane na celý kontinent. A rozšíriť futbalovú vášeň a futbalovú diplomaciu do sveta tak ako jemu, sa dosiaľ nepodarilo nikomu.

Na záver len jediná myšlienka. Ukradol som si z knihy, ktorú napísal Samo Marec. „Pelého obdivujeme za to, že sme ho hrať nevideli.“ (Samo Marec)

PS: Za mňa ešte jedna malá pripomienka. V roku 1962 hrala Brazília v základnej skupine proti nám. (Proti Československu.) Pelé sa zranil a v tom čase pravidlá ešte nedovoľovali striedať. Josef Masopust hral proti nemu. Keď videl, že je Pelé zranený, nehral na neho tvrdo. Ani mu nerobil nejaké problémy, aby sa zranil ešte viac. (Zo zápasu si každý z nich odniesol po bode.)

Masopust bol jedným z najlepších hráčov svojej doby. (Zlatá lopta v roku 1962.) S Duklou Prahou hrali aj proti Santosu. Pelé ho vnímal ako veľmi dobrého priateľa. Neskôr sa o Masopustovi vyjadril, že je to snáď najlepší futbalový gentleman, proti akému mal tú česť hrať. Za to ho mám ešte radšej.

Nejaká literatúra a odkazy:

Samo Marec – Pravdivá história: https://www.martinus.sk/?uItem=592597&z=81XMBP&utm_source=z%3D81XMBP&utm_medium=url&utm_campaign=partner

Komiks o Pelém: https://www.martinus.sk/?uItem=590509&z=81XMBP&utm_source=z%3D81XMBP&utm_medium=url&utm_campaign=partner

Kniha o Pelém: https://www.martinus.sk/?uItem=96874

Pelé na stránke Santosu: https://www.santosfc.com.br/pele

Pelé na stránke FIFA: https://www.fifa.com/photos/galleries/pele-the-fifa-world-cup-1322295#1958-brazil-young-internatiopnal-star-pele-portrait-1216906

Pelé o Masopustovi: https://sport.aktualne.cz/fotbal/pele-masopust-byl-stejne-dobry-jak-beckenbauer/r~i:article:690012/

Obrázok:

https://1.bp.blogspot.com/-YXWw9aoRf1I/XJaBUvbZhsI/AAAAAAAAASc/Vu6DGHsWC1oDL6-05OMfb6URXVLRmRjcACEwYBhgL/s1600/pele-childhood.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Matovič skokan mesiaca, Kiska nestúpa

Decembrový prieskum prekvapil najmä pri OĽaNO.


Už ste čítali?