reklama

Dievča, čo milovalo atramentové pero

Sedel som v električke a šiel k zubárke. Premýšľal som o všeličom možnom a bol na seba hrdý, že už nemávam taký strach zo zubárov ako nedávno. Sadla si ku mne veľmi zaujímavá žena.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Usmiala sa na mňa a jej oči behali všade, najmä ku mne. Stretli sa nám pohľady a ona sa osmelila. „Ahoj. Minule som ťa videla na zastávke autobusu.“ povedala mi a s kabelky jej vypadla kniha. Dvihol som knihu, pozrel sa a pohladil ju. „Záhada na zámku Styles“.

„Ahoj.“ povedal som neurčito.

„Naozaj?“ povedal som to hlasom hanblivým tichým.

„Áno. Boli tam dvaja chlapi. Jeden druhému niečo mlel o ženských. Vraj si má niekoho nájsť, lebo sa mu blíži 30ka a ostane teoretikom, či čo. Ty si k nim prišiel a chcel si sa rozprávať s tým poradcom o Ježišovi. Vraj si jehovista a chceš mu povedať svoj obľúbený príbeh.“ vytiahla a začala sa smiať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Čože? To sú hlúposti. Veď ja by som také nikdy nespravil. Nepomýlila si si ma s niekým?“ opýtal som sa formálne. (Isto si to celé nevymyslela. Čiastočne som sa začal cítiť ako tie baby, ktoré som si doberal spôsobom, že som si vymýšľal hovadiny. Fascinuje ma, aký som mal úspech.)

„Ten, do ktorého rýpal, bol tvoj veľmi dobrý kamarát a potreboval, aby ho niekto potešil. Potom si mu povedal, že nech si nevšíma takých imbecilov. Vraj takí ľudia by pre všeobecné blaho ľudstva urobili najlepšie, keby si strčili hlavu do cirkulárky.“ pousmiala sa.

„Minulú stredu?“ spýtal som sa. Cirkulárka ma prezradila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Áno. Celá zastávka sa na teba pozerala a mnoho ľudí si skrývalo ústa. Tak sa smiali. Vrátane mňa.“ povedala mi.

„Aha, no takých primitívov mám najradšej.“ usmial som sa.

„To ale je na tebe typické. Ženy majú radi chlapov, ktorí ochraňujú. A to nie je prvýkrát, čo si niekoho ochránil.“ povedala mi.

„A to ako vieš?“ usmial som sa podozrievavo.

„Ty si ma nepamätáš?“ uštipačne sa usmiala.

No nie, nepamätal som si ju. Vôbec som nemal šajnu, kto to je. Ale žene také nemôžem povedať!

„Ani na dievča, ktoré malo celé zošity plné machulí?“ začervenala sa.

„To si naozaj ty?“ odpovedal som jej a šiel k zubárke.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A ona sa usmiala presne tak ako kedysi.

Kto bolo dievča s machuľami?

Kedysi dávno, keď som bol ešte veľmi malý, nosieval som flanelové košele. Pokiaľ by ste sa hrabali fotkami z Ipeľskej ulice, mňa by ste spoznali ihneď. V tom čase som nosieval tričko s Ninja korytnačkami a mal som snáď najhoršie upravené vlasy.

Začali sme chodievať do školy a ja som sa vždy vedel pred učiteľkami vyznamenať. Mamka mi kúpila karafiát, aby som jej ho oniesol. Dopadlo to tak, že som prišiel o kvet a mal len stonku. Nedal som učiteľke nič a hanbil sa celý deň za seba.

Mali sme spolužiačku z inej triedy, ktorá mala zaujímavé meno. (Neprezradím ho, len sa mi to meno občas v snoch zjavovalo pred 3-4 rokmi.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bola to skvelá baba. Spoločne sme sa bavili o počítačových hrách, vymieňali si knižky a ja som jej ukázal samolepkový album Euro 96. Mal som celý album anglickej futbalovej reprezentácie. Jej sa páčil brankár a mne ten kučeravý z mesta Beatles. Jej nie. Vraj, čo je to za šupáka? (Ani učesať sa nevie!)

Učila nás jedna pani učiteľka, ktorá kričala strašné veci. Nadávala nám, dávala poza uši. Keď si niekto zabudol domácu úlohu, rovno mu urobila prednášku o zodpovednosti. (Keď som bol starší, dozvedel som sa, že ju vyhodili, lebo rada popíjala. Hlavne, že mlela deťom o zodpovednosti.)

Najviac si sadla na dievčatá a na tie kričala ako besná. Môj objekt záujmu sa na mňa vždy pozrel a ja som robil grimasy, aby som ju rozosmial. Ibaže raz sa moja grimasa stretla s pohľadom tej ohnivej ženy a ja som dostal po papuli. Cez prestávku som sa zamkol na záchode a plakal tak, aby ma nikto nevidel.

Raz som sa prechádzal po sídlisku a videl ju pri preliezkach ako plače. Nevedel som, čo robiť. Uchmatol som 20 korún z pokladničky a šiel kúpiť najdrahší nanuk, čo tam mali. Keď tam plakala, daroval som jej ten nanuk. Usmiala sa na mňa a chcela sa rozdeliť.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal som sa jej.

„Ja mám rada atramentové perá. Páči sa mi ako píšem a atrament zanecháva za sebou stopy.“ povedala.

„To platí aj o mne. Ale, keď si dám atramentové pero do vrecka, mám zadžabané celé nohavice.“ usmial som sa.

„Dnes sa na mňa vykričala učiteľka. Vraj mám machuľu v zošite! Čo som to za neporiadnicu? Vraj bývam u cigánov a nikdy nič nedosiahnem!“ a plakala. Ja som nevedel, čo robiť a tak som povedal.

„Vieš čo! Pôjdeme k nej domov a vylejeme jej atrament na stenu! Vkradneme sa do jej kabinetu a zantramentujeme jej zošity!“ sprisahanecky sme sa na seba pozreli.

A tak som si šetril vreckové. Našetril som si na nový atrament. Kúpili sme si každý nový atrament a plánovali pomstu. (S babami plánovať pomstu je inak vždy veľké dobrodružstvo.)

Dopadlo to tak, že atrament sa vylial v celej aktovke a každý zošit bol od atramentu. Učiteľka mi dala predášku a používala slová, ktoré si už nepamätám. Bolo tam v nich veľa hnevu a škaredých slov.

Bolo pekné stretnúť dievča, čo malo v zošitoch machule. Mal by som si kúpiť atramentové pero!

Martin Šuraba

Martin Šuraba

Bloger 
  • Počet článkov:  654
  •  | 
  • Páči sa:  231x

Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík:  Malý princČeskí herciSúkromnéNezaradenéknižný svetturistický blogDievčatko so zápalkamibehanie

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu