Nedeľné futbalové košele

Autor: Martin Šuraba | 13.1.2020 o 23:32 | Karma článku: 1,62 | Prečítané:  486x

Raz som v starej Aide na Poštovej ulici počul príbeh o nedeľných futbalových košeliach. Rozprával nám to starý zmrzlinár, ktorý si vraj pamätal ako chodila električka až na Čermeľ. Ja sa vám ho poviem. Skočte si zatiaľ po kakao.

Bývali sme v Čermeli, kde nás rodičia zásobovali rozprávkami o líškach a rysoch. Počúval som so záumom o líščatku, ktoré sa skamarátilo s človekom. Spoločne sa delili o jedlo a líška mu bola verná. Ale to bola tá stará kniha, ktorú som od tých čias nikdy nevidel. Boli to všakovaké zvieratá, strašidlá a iné tvory starého Čermeľa. Rozprávky ma naučili jednu vec a to to, že nik nie je taký zlý ako sa na prvý pohľad zdá. Veď aj v tej rozprávke sa ľudia líšky báli a potom k nim chodievala na obed.

Chodili sme do školy vlakom. Bolo to ako chodiť na výlety. Dostal som desiatu od mamky, do ruky jablko a myslel na líščatko. Na ďalších zastávkach nastúpili spolužiaci, alebo spolužiačky. Jedna mi hovorievala. „Ty si ten z hory.“

V nedeľu sme vlakom chodievali až k veľkému kostolu. Vystúpili sme v meste, šli na omšu, potom do Aidy na koláč a domov. Keď sme boli starší, začalo nás niečo zaujímať. Prvýkrát sme na omšu nešli a hanbili sa za to. Potom sme sa vyspovedali mladšiemu farárovi, ktorý nám za to dal 10 otčenášov. Starého farára sme sa báli. Bol to veľký chlap, ktorý hučal v kostole. Vždy, keď sa nám stretli pohľady, ja som sa radšej pozrel dole.

Jedného dňa sme sa zhovárali s kamarátom Paľom o tom, či oltáre v kostole zhotovil majster Pavol z Levoče. Farár nás uzemnil svojim pohľadom. Lenže pán farár odišiel na dôchodok a nik o ňom nepočul. Nemali sme sa už čoho báť a tak naša aktivita bola častejšia.

Hrávali sme futbal. Paľo zobral loptu a v električke sme sa už tešili ako si zahráme. Keby sa nás pýtali, o čom bola omša, povedali by sme, že sa čítal biskupský list a bol by pokoj. Potom sme to vymenili za pastiersky list, aby to nebolo nápadné.

Hrali sme futbal. Najprv potichu, ale futbal bez emócií jednoducho neexistuje. Isteže sme hrali v nedeľných košeliach a bolo to nádherné. Všade vyvoniaval nedeľný obed a to nás poháňalo. Mamka sa nás pýtala, čo nám toľko chutí, ale nik nepovedal ani slovo. Každý mušketier predsa drží slovo!

Jedného dňa sme opäť šli poza kostol a Šaňiho nahrávka bola nádherná. Ja som sa dostal pred brankára a div som nedostal infarkt. Tam bol starý farár, pozeral sa na nás.

„No, čo si to nedal? Veď si mal prázdnu bránu.“ usmieval sa. Moje predstavy boli odlišné. Čo všetko mi rodičia zakážu?

„Môžem si zahrať s vami?“ opýtal sa a my sme žasli. Ono to bolo dobre, lebo aspoň sme boli párny počet.

Páter bol so mnou a spočiatku som sa ostýchal. Hrali sme vo farskej záhrade tam kdesi pri čerešni a broskyni. Boli to veľmi dobré zápasy, pán farár nám doniesol malinovku a koláč. Keď sme jedli, rozprával nám príbehy o apoštoloch. Neskôr o tom, že svätá Barbora ja patrónom baníkov a ja som si ju obľúbil. Sám nás volal, aby sme prišli a doniesli spolužiakov. (Vedeli sme príbehy o všetkých svätých.)

Futbal bol čím ďalej tým lepší. Ale čo sa jedného dňa prihodilo? Pán farár strelil loptu a rozbil oblok na fare. „To nechajte tak, ja to potom nejako zahovorím.“ a hrali sme ďalej. Keď sme sa ho spýtali, čo povedal. „Neklamal som, povedal som pravdu. Ja som to rozbil. Ale oni neuverili, že farár môže rozbiť okno, tak to nechali len tak. Už je tam nový oblok.“

Keď sme boli starší, museli sme nosiť podpísané zrkadielka zo svätej omše. Nám sa ale takáto nedeľa páčila. Farár nám potom povedal. „Dajte zrzkadielka sem, veď stále na bohoslužbe počúvate. Všetko sme pekne prebrali, ja vám rozprávam len to, čo bolo väčšinou ako kázeň. Len vy ste boli malí,učvarganí čavargoši.“

Rozprávka o chlapcovi a líščatku bola pravdivá. Tak ako sa chlapec bál líšky na začiatku rozprávky, tak sme sa my bali starého farára. Futbalová košeľa bola pomastená blatom. Tak ako naša, tak aj jeho. Dodnes s láskou spomínam na nedeľné futbalové košele a na úžasný jablkový koláč.

PS: Pán farár mi jedného dňa požičal knihu o Dominikovi Saviovi. Keď som si ju prečítal, odložil som si jeho meno v pamäti. Neskôr som si svoje birmovné meno vybral práve po ňom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Špeciálny prokurátor Kováčik ide do väzby, rozhodol súd

Súd zobral do väzby aj druhého obvineného Norberta Pakšiho.

Komentár Tomáša Prokopčáka

Prevrat na STU

Na Slovenskej technickej univerzite sa pokúsia odvolať rektora.


Už ste čítali?