Mladá dáma vo Frankfurte II

Autor: Martin Šuraba | 22.2.2020 o 11:32 | Karma článku: 2,93 | Prečítané:  459x

Čakal som vo Frankfurte na letisku. Šiel som sa prejsť a uvidel ju. Usmievala sa tam a obaja sme boli radi, že sa vidíme.

„Ahoj,“ hanblivo sme na seba pozreli.

„Ahoj. Na letiskách je stále toľko ľudí?“ Opýtala sa ma.

„Obzvlášť na tomto, pretože je také veľké. Čo tu robíš?“ Bol som zvedavý.

„Bola som odpredaviť kamarátku, pretože odletela preč. Naše cesty sa rozdelili,“ smutno poznamenala.

„Ale skutoční priatelia sa nikdy nerozídu aj keď sú od seba vzdialení,“ snažil som sa ju nejako povzbudiť.

„To je pravda. Určite si budeme písať a zdieľať si všetky svoje zážitky. Vieš, že písať na papier svoje pocity, je to najvzácnejšie?“ Trochu sa osmelila.

„To som párkrát robil. Na papieri vidieť občas aj, aký bol človek, v tom čase, keď to písal. Potom som to nevedel po sebe prečítať,“ pousmial som sa.

„Určite škrabeš ako kocúr!“ Vykríkla, zároveň sa trochu pousmiala a začervenala.

„To mi už tak dlho nikto nepovedal,“ nostalgicky som sa usmial.

„Skutočný priateľ od Teba nikdy neodíde, hoci je na míle vzdialený. To mi hovoril môj tatko,“ prezradila mi.

Ach áno, Anna. Nebyť tvojho otca, nikdy ťa nebudem poznať. Otto Frank bol snáď jeden z najodvážnejších ľudí na svete.

„Povedz mi tvoj príbeh o priateľstve,“ trvala na svojom Anna.

„To je na dlhý príbeh. Začína to futbalovou loptou, skákaním cez plot a tým, že sa so mnou nikdy nechcel baviť o bridži a kravatách,“ povedal som.

„To skákanie cez plot ma zaujíma,“ pošteklila ma očami.

„Aj, keď sme počas futbalu kopli tenisky do hnoja?“ Nedalo mi.

„To ešte viac,“ dievčensky sa usmiala.

Zrazu k nám prišiel malý blonďák, usmial sa na nás.

„Ja som sa stratil. Hľadám let do Lyonu,“ bol veľmi krehký a mali sme pocit, že sa bojí.

Odprevadili sme ho do lietadla. Vznešene sa poklonil.

„Musím ísť vrátiť svojmu priateľovi ovečku,“ zamával nám a ja som začal mať pocit, že sa mi rosia oči.

„Mám pocit, že si ho poznal,“ povedala mi po chvíli.

„Áno. To je tiež veľmi silný príbeh o priateľstve. Začal sa niekedy dávno vo Francúzsku. Dokonca existuje kniha o tom,“ naznačil som jej.

„Pôjdem si ju vypožičať. Mám rada knižnice. Aj ty máš rád knižnice?“ Opýtala sa jej.

„Samozrejme. Knižnice sú pre mňa našim obrazom, po čom skutočne túžime a, čo skutočne potrebujeme,“ usmial som sa na ňu.

„Budem už musieť ísť za Kitty. Rada som ťa opäť videla,“ a podala mi ruku.

„Aj ja som ťa rád videl. Dávaj na seba pozor a pozdrav doma,“ pozreli sme sa do očí a obaja sa usmiali.

„Inak, bol si v Osnabrücku?“ Bola zvedavá.

„Nie, prečo?“ Trochu som sa stratil.

„Pôjdeme tam s našimi na výlet. Ja, len či tam nepoznáš nejaký príbeh o priateľstve,“ zasvietili jej oči a ja som sa vrátil do reality. Čakala ma skenovacia prehliadka.

Moja, milá Anna Frankova,

vždy v tebe nájdem niečo nové, hrejivé a ľudské. Keď sa niekedy dostanem do Frankfurtu, spomeniem si na Tvoju rodinu, ako ste bojovali. Sľubujem Ti, že nabudúce sa pôjdem pozrieť tam, kde si bývala. Možno niekto zabudol poliať kvety.

Obrázok: https://lh3.googleusercontent.com/proxy/cBmVtvh7WqdGbjldVYYD3gf8hrQQ7xy3tl2cuzzHuSOXk2W8vGzXJlKUiLyvCczeqD6PQtjsLItZgmqXtuCzP9TjbjW6GJgQul2K19Q_bnz8UGAQH3Z2LV9971-hnjN-Lw 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Tomáša Prokopčáka

Prevrat na STU

Na Slovenskej technickej univerzite sa pokúsia odvolať rektora.


Už ste čítali?