Sprievodca košickým futbalom - úvod

Autor: Martin Šuraba | 25.3.2020 o 21:44 | Karma článku: 2,71 | Prečítané:  236x

Keď sa premávam v Košiciach električkou číslo 9, spomeniem si na futbalové príbehy. Dnešný sprievodca po Košiciach má nový prívlastok, futbalový.

Nebolo to tak dávno, keď som nastúpil na jednej konečnej električky a odviezol sa na druhý koniec mesta. Vozidlo sa pomaličky napĺňalo ľuďmi a rozprávalo príbehy. Niekde nastúpili 4 usmievavé oči, ktoré sa od seba neodlepili. Inde chalani s fľašou sladkého (niekedy aj krabičkového) vína a každý z nich mal vo vrecku Alpu. Dračí dych tomu hovorili?

Ja som sedával väčšinou v strede a čakal. Nastúpil do električky, povedal mi svoju teoériu o zbierke úloh z fyziky. (Keď sme boli starší, stretávali sme sa U Ďurka a odtiaľ šli na električku.) Prebrali sme všetko od úloh v škole, cez počítačové hry, ale najviac sme prežívali futbal. To, ako nastúpia, to, ako budú hrať a či prehrajú.

Prišli sme na konečnú, kde to žilo. U Janka to tieklo prúdom a Tryskáč naplnený ľuďmi. Odmietli sme zopár ľudí, čo nám chceli predať lístky za ešte drahšie. My sme žiadne lístky nepotrebovali. A tak sme došli tam, kde tečie potok. Skočili sme cez plot na škvarové ihirsko. To sme tam boli viacerí s hrdinstvom Troch mušketierov. Hovorili sme, že, keď nás niekto chytí, vyhovoríme sa na spolužiakov, ktorí bývajú na Bardejovskej ulici. (Ešteže nás nikto nechytil.)

Ja som na tom ihrisku vyrastal. Keď svietilo slnko, keď pršalo či mrzlo. Chodil som sa tam pozerať, usmieval sa a tešil sa na každý zápas. S kamarátmi sme skákali cez plot, hrali sedmu do kríža a po futbale som s roztrhanými nohavicami chodieval na rande. Dotyčná sa ma pýtala, čo som robil a ja sa pri nej cítil ako jeden z Troch mušketierov. „Skákal som cez plot na futbal.“

Ako chalani sme sa stretávali, spoločne fandili. Vymenili sme si postrehy, čo bolo nové počas týždňa. Niekto mal novú frajerku, iný čisté jednotky a bol aj taký, čo tajne dúfal nad víťazstvom Vladikavkazu. (Žiaľ, prehrali.)

To však nebol jediný štadión na Čermeli.

Cez polčas sme chodili sledovať mestskú ligu. Tam nadávky tiekli prúdom, hráči sa urážali a chceli sa biť ako v Donovi Camilovi. Istí jedinci sa jedovali, prečo dostali červenú kartu. Veď len opľuli rozhodcu. (Chcelo by to nahliadnť do archívu disciplinárnej komisie, ako sa vyvíjali jednotlivé osudy.)

Korene mojich futbalových historiek či už pravých alebo vymyslených, sú práve tu. Na tom mestskom ihrisku, ktoré už nemalo trávu a všetci ho volali Sahara.

Povráva sa, že východoslovenské nárečie je plné emócii. Na spomínanom štadióne som sa podozvedal toľko slov ako nikdy v živote. Hrali na ňom všetky dediny pri Košiciach. Nebolo to len o futbale, ale aj o cti. Dediny medzi sebou súperili vo všetkom a chlapci museli nechať na ihrisku dušu. Nielen futbalisti bojovali o česť prímestskej dediny. Na tribúne sa odohrávali ďaleko emotívnejšie súboje o to, v ktorej dedine pália lepšiu borovičku.

Mám nádherné spomienky na štadióny v Čermeli. Vždy, keď tam som, je mi dobre. Tu niekedy začala hrať skupinka železničiarov a štadión je pre mňa veľmi dôležitý.

Keď sa nad tým zamyslím, je na čo spomínať a o čom rozprávať. A to nie je len jediný štadión. Čo štadión, kde hral Dubovský a Hagi? Mimochodom, kde mala ihrisko Jednota Košice? S ňou súvisí jeden príbeh.

Je o chlapcovi, ktorému tréner dal drobné, aby sa šiel odfotiť. Chlapčisko si šlo kúpiť sladkosti a tréner ho pristihol. Vyťahal ho za uši a zobral ho odfotiť sa. Z chlapca pomaličky rástol futbalista a zahral si aj vo finále majstrovstiev sveta v Chille. Korene Sparťana storočia sa začínajú niekde tu. Niekde tam, kde bol kedysi štadión Jednoty Košice. Volal sa Andrej Kvašňák. Ale o ňom a tom ďalšom niekedy nabudúce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Zavreté divadlá, koncerty, galérie. Ako prežijú umelci

Kultúra sa zastavila, umelci vymýšľajú náhradu.


Už ste čítali?