Nová Sedlica - Riaba skala - Kremenec - Nová Sedlica

Autor: Martin Šuraba | 31.8.2020 o 22:55 | Karma článku: 5,94 | Prečítané:  1082x

Predstavoval som si ľudí žijúcich v lesoch. Ako chodia po cestách, zbierajú bylinky, milujú med. Občas sa stane, že vidím obraz niečoho, o čom som sníval. To sú Poloniny.

Celý nápad vznikol na pive. Čo tak zájsť do Novej Sedlice a pozrieť sa na „trojitú hranicu?“ Znamenalo to vstať o piatej ráno, prejsť cez Sninu a Stakčín až do Novej Sedlice a odtiaľ vyraziť.

Bola nedeľa, 5 hodín ráno a vyrazili sme. Zrazu sa čas úplne zmenil. Keď občas čítam knihu, začnem si predstavovať prostredie. Vytvára sa v nich môj príbeh, moja vôňa lesa a fantázia pracuje na sto percent. Milujem knihy o obyčajných ľuďoch, ktorí píla drevo, chodia pásť dobytok na lúku, zbierajú maliny, bozkávajú sa pri čučoriedkach alebo sa potrebujú nadýchať zeleného vzduchu. Presne tieto predstavy, ktoré som mával z kníh, ako Večne spievajú lesy, som mal, keď som sa pozrel na stromy v Poloninách.

Objavil som Poloniny a zobudil sa vo mne známy pocit. Veď veci, ktoré si predstavujeme a s ktorými zaspávame, skutočne reálne existujú.

 

Prišli sme do Novej Sedlice o 8:15 ráno a začali svoj výstup na Jarabú skalu. (Resp. Riabu skalu.) Cesta na Riabu skalu je celkom fajn, kráčali sme po žltej značke. Smerom hore sme objavili Medovú babu. Medová baba pripomína včelárku Žofiu. Žofia sa starala asi o 80 úľov a horský med chutil nielen miestnym, ale med putoval kupovali ho aj pardubické pernikárne alebo čokoládovne v Kolíne. (V tom nemeckom.)

 

Prvá prestávka. Napijeme sa vody a hneď ideme ďalej. Sadli sme si však na peň, ktorý bol mraveniskom, preto sme radšej ušli bližšie k včelím úľom, ktorý symbolizuje spomínanú Žofiu. Na dvere včelieho úľu voľakto nakreslil značku, zákaz vstupu medveďom.

 

Zasmiali sme sa a vyšli hore na cestu, ktorá vedie na Riabu skalu. Tam začalo prvé stúpanie. Bolo to ešte stále dobre, pretože sme mali silu v nohách a turistická cesta bola psychicky nenáročná. Kráčate hore, máte chvíľu pauzu po rovine a potom opäť hore.

 

Riaba (Jarabá skala) je vlastne hraničný prechod s Poľskom. Keď človek vyjde na kopec a pozrie sa na výhľad, zaleje ho pocit radosti. Áno, ono to skutočne stálo za to! Z Riabej skaly až na Kremenec vedú dve rovnaké značky. Červená (tá slovenská) a modrá (poľská). (Kráčali sme po hranici s Poľskom.) Šli sme po hrebeni a výhľady na okolité kopce boli nádherné. Cesta hore na kopcoch však bola trochu kamenistá, preto si treba dávať pozor na kamene, drobné skaly alebo korene. Tu už nohy začali bolieť.

 

Kráčali sme v nadmorskej výške hore a dole. Keď sme sa pozerali na vrstevnice, raz sme boli v nadmorskej výške 1150, potom 900, a tak sme šli na naše ďalšie stanovište. Poznáte ten pocit, keď si neprajete cestu dole, lebo viete, že potom budete kráčať hore? Takých tam je dosť. Pri jednom kopci hore, bolo to veľmi tiahle a už sme čakali, kedy toho skončí. Vyšli sme hore, sadli si do trávy, Maťo vytiahol cukríky Doxy a ja som ho mal najradšej na svete. (Obaja sme Martinovia.)

Len tak mimochodom, po ceste z Riabej skaly na Kremenec (hraničný trojprechod), sa nám lepšie orientovalo po poľsky ako po slovensky. Poliaci to majú viac označené aj viac rozcestníkov a označených kopcov sme tam videli z poľskej strany.

Pod Kremencov je veľmi pekná ešte Kamenná lúka, ide o kopec, ktorý má 1200 metrov nad morom. Celkom sympatické, keď Kremenec má 1221, nie? Samozrejme, že cestou z Kamennej lúky na Kremenec je kopec dole, ale nie je to potom smerom hore také náročné.

 

Tu začína pracovať fantázia. Kremenec je nádherný. Kopec s troma hraničnými kameňmi, pri ktorých si človek hovorí: tu je Poľsko, tu Ukrajina a tu sme my. Dopili sme vodu a vrhli sa do skutočnej rozprávky. Určite ste počuli o Stužickom pralese! Maťo mi o Stužici povedal peknú myšlienku. Nechá sa tu na všetko na prírodu. Kráčali sme krásnym lesom, v ktorom bolo počuť najprv potok, potom rieku Stužicu. Toto je les, v ktorom sa nám prihovárajú stromy. Sú tu veľmi staré stromy a ja som si predstavil, že v nejakej takej končine chodievali čierne kone z toho veľkého statku. Pokiaľ existoval les, po ktorom Dag chodieval do lesa, presne takto som si ho predstavoval. A tam dole ho čakala Tereza, ktorá mu povedala, že by sa mohol oženiť.

Cesta z Kremenca do Novej Sedlice po červenej je skoro celá dole kopcom. Kráčal som dole, napil sa zo studničky a nechal sa unášať kúzlom prastarého lesa. Vrstevnice sa však dvihli a smerom z pralesa je veľmi nepríjemný kopec hore. Po nejakých 33. kilometroch v nohách je kopec hore náročný. Ale, keď vyjdete hore, pozrite sa smerom spoza stromov do doliny! Nádhera.

Do Novej Sedlice sme došli asi o 6 večer, nohy už boleli, ale boli sme šťastní. A akí šťastní sme boli, keď neďaleko v penzióne mali kofolu a Plzeň! Veľmi pekná turistika s boľavými nohami, prepotenými tričkami, ale s novým radostným úsmevom. Keď sa ma niekto spýta na Novú Sedlicu, budem mať presne ten istý úsmev ako, keď som zliezol z hraničného Kremenca.

PS: Chalúpku deduška večerníčka sme našli, ale momentálne ju rekonštruujú. Neuvidíte ju v tomto čase.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Tomáša Prokopčáka

Prevrat na STU

Na Slovenskej technickej univerzite sa pokúsia odvolať rektora.


Už ste čítali?