Strach z výšok

Autor: Martin Šuraba | 20.10.2020 o 2:46 | Karma článku: 4,59 | Prečítané:  283x

Ako malé deti chodili do lesa, skrývali sa po stromoch. Najradšej mali, keď vyliezli na strom a ten im poskytoval veľkú ochranu. Neskôr jeden z nich už na stromy nelozil.

Boli to dvaja kamaráti, Mišo a Samo. Hrávali sa ako deti. Čas od času sa stretli, pozhovárali sa a nechali čas plynúť ďalej. Mišo nechcel loziť po stromoch, Samo sa nikdy nepýtal. Doma ho naučili, aby sa druhých nepýtal. Sám si ani neuvedomoval, akú dôveru si tým získava. Často nechal veci plynúť a možno, preto sa mu mnoho ľudí zdôverovalo.

Dvaja kamaráti spolu nikdy nechodili do školy, nebehali spolu za dievčatami ani na futbal nezašli. Stretli sa časom v rovnakej firme. Párkrát spolu vybehli na pivo a bolo to celkom fajn. Obaja mali radi turistiku, a tak sa rozhodli, že navštívia Súľovské skaly.

Dopravili sa do Bytče, autobusom do Súľova a prišli k náučnému chodníku. Rozhodlil sa, že navštívia súľovský hrad. Obaja sa vybrali do kopca, ale nepozreli si známu trať. Turistika je tam fajn, ale chodí sa tam miestami po skalách a rebríkoch. Vyšli na hrad, kde sa kochali po Súľove a skalách naokolo.

Prišiel čas vrátiť sa dole. Cestou dole bolo viac rebríkov a Mišo pocítil podobné pocity ako, keď bol dieťaťom. Presne ten istý pocit, prečo nechcel loziť po stromoch. Bál sa výšok. Teda, rád vyšiel na nejaký kopec, ale to mu nerobilo problémy. Nikdy však nešiel s kolegami liezť na stenu, bál sa rebríkov a stromov.

Samo si už dlhšiu chvíľu hovoril, kde je Mišo. Pozeral sa po okolí, hľadel na oblohu. Dúfal, že nebude pršať. Potom mu to došlo. „Veď Mišo, ako malý nechcel chodiť po stromoch.“ Prišiel k prvému rebríku a videl kamaráta, ktorý sa potí. Pozreli sa a seba a Mišo už od mala vedel, že Samovi nemusí nič vysvetľovať.

„Hoď mi ruksak. Neboj, najhorší je prvý krok na ten rebrík a opri sa o ruky! A pomaly hmataj nohami,“ povzbudil ho.

Nemusel mu hovoriť, že by ho zachránil, jednoducho mu veril. Mišo pomaly začal klesať, nohami sa dotýkal nižšie a nižšie. Až vtedy, keď si bol istý, že sa drží nohami, pohol sa aj rukami na tom rebríku. Súľovské rebríky sú našťastie tie menšie. Zvládol to, ale tričko mal prepotené.

„Veď, keď sme šli hore, bolo tam tiež dosť rebríkov,“ začal Samo.

„Smerom hore mi to nikdy nevadilo. Ani hore na stromy, ako dieťa som nemal problém. Horšie to bolo zísť z neho dole,“ povedal mu Mišo a pri posledných vetách sa pozeral do zeme.

Samo sa ho nič nepýtal, usmial sa a pomaly zliezli všetkými rebríkmi po ceste. Spolu sa nerozprávali o strachu z výšok, ale preberali, ako hrali ich obľúbené futbalové tímy.

„Tam ďalej je koliba, mám celkom chuť na halušky!“ vykríkol Mišo, ktorého navštívili endorfíny.

„Tak poďme!“ súhlasil Samo.

Pobrali sa najesť a cestou sa bavili o všakovakých chlapských veciach, ako sú westerny, filmy s Charlesom Bronsonom a, čo ja viem ešte o čom.

Jedli halušky a Mišo sa rozhodol povedať, čo tomu všetkému predchádzalo.

„Keď sme boli ešte malé deti, bol som na strome a spadol z neho. Zlomil som si nohu a Roman, môj bratranec ma odtiahol do nemocnice. Preto nemám rád lozenie po stromoch. Ešteže tam bol Roman a pomohol mi. Inak by ma tam asi zožrala divá zver. Potom som už na žiaden strom nevyliezol, lebo som sa bál, že si zasa ublížim,“ povedal mu.

„Ja to mám rovnaké s plávaním,“ povzbudil ho Samo.

„Roman bol super, páčil by sa ti. Vždy sme sa nasmiali, celá rodina ho milovala. Každému nosil šťastie a radosť, hovorili o ňom. Vďaka Bohu, že tam bol vtedy, lebo inak neviem, čo by som robil. Veď som sa nevedel hýbať! Mal som ho veľmi rád, vždy som chcel byť ako on,“ usmial sa.

Zrazu si Samo všimol, že podobný príbeh už kdesi počul. Niekde, kde to poznajú obaja a je to pre nich veľmi blízke.

„Ako si sa dostal na ten strom?“ pozrel sa na neho.

„To nie je dôležité, asi pršalo. Fakt som veľmi rád, že mi Roman pomohol,“ opäť sa usmieval.

„To je hlúposť. Veď ty si nechodil vonku, keď pršalo a už si vôbec neviem predstaviť, že si v daždi liezol po stromoch. Nenávidel si búrky po tých príbehoch, čo ti rozprávali,“ pripomenul mu Samo.

„Počkaj, neskúšaš na mňa tú starú fintu a otázku, ako si sa dostal do tej vody?“ neveriacky naň pozrel Mišo.

Otázka „ako si sa dostal do tej vody?“ pochádza z MASHu. Jedného dňa Hawkeye strašne kýcha a potom sa začne škrabať. Príde Sidney Freedman a zistia, že Hawkeyeho kamarát z detstva ho vlastne sklamal a on si tu myšlienku upravil.

Samo sa pousmial, Mišo trošku popremýšľal a cítil sa ako Hawkeye v MASHi.

„Pane Bože, veď on na mňa vypustil psy, aby ma naháňali. Chcel sa páčiť nejakým dievčatám. Preto som vyliezol na strom. Spadol som z neho a on mi pomohol, len preto, lebo ho jedna z tých dievčat odmietla,“ povedal po chvíli.

„A ty si to nemohol nikomu povedať, lebo si sa bál, že ti nikto neuverí. Tak si si to upravil a začal veriť inej verzii. Ale ten strach, že spadneš a nikto ti nepomôže v tebe ostal,“ dokončil to Samo za neho.

„To už poznáš MASH naspamäť, čo? Zvláštne, aká náhoda!“ pousmial sa Mišo.

„Nemyslím si, že to je náhoda. Vravel som ti, že ja to mám podobné s plávaním,“ uškrnul sa Samo.

Dojedli, dopili a ešte sa rozprávali. Mišo čiastočne prekonal strach z výšok, ale stále mal k rebríkom veľký rešpekt. Ale to asi nie je dôležité. Najdôležitejšie na tom príbehu je to, že sa z nich stali veľmi dôverní priatelia. Čo sa stalo s Romanom? To som sa nikdy nedozvedel, ale je pre nich dvoch dôležitý?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.


Už ste čítali?