Bol to klasický piatok. V práci bolo dobre, myslel som na víkend. Plánoval som si v hlave, kedy sa pôjdem dať otestovať. Uvedomil som si, že v sobotu hrá Liverpool proti Kladivárom a hanblivo som si spomenul na dievča, ktoré ma minule strihalo.
Po práci som šiel do obchodu nakúpiťa potreboval som ísť na poštu. Na pošte vždy dejú nejaké zázraky, tentokrát to bolo pokojné. Žiadne vyhrážky poštárkam alebo sťažovanie sa, že dotyčný(á) si musí ísť nakúpiť.
Ako som tak kráčal po ulici s dvoma balíkmi, ktosi mi zaklopal na plece. „Nezabudol si na mňa?“
Sú chvíle, keď sa cítim dobre. Neviem to v tom čase presne popísať, ale som šťastný. Bývam veselý, predstavujem si nejakú hlúposť, a tak rozosmejem polovicu ľudí. (Ja som strašný, keď sa začnem smiať sám od seba.)
Tak som sa cítil celý piatok. Zaklopal mi na plece, spýtal sa mu tu otázku a ja som si uvedomil, z čoho všetkého pramení moja eufória. Genius loci ku mne prišiel presne v tú istú dobu. V piatok pred dušičkami. Usmial som sa na neho, pochopil a vyparil sa.
Prechádzky po oranžovom lístí, lipový čaj, spoznávanie lesa okolo seba, tá najlepšia zeleninová polievka a hľadanie slnka. Prišiel som domov, pozrel sa na celé mesto a poďakoval duchu miesta. Veru tak, prišlo obdobie dušičiek a všade naokolo sú farebné stromy, prechádzky, voňavý čaj a teplá polievka.
Genius loci má v piatok pred dušičkami niečo naučil. Ešte predtým, ako sa vyparil, mi čosi povedal. „Viem, že teraz je svet hore nohami. Pamätaj však, že pokiaľ opäť privítaš mňa tak, ako dnes, bude to dobre. Nprestávaj veriť v nás. Genióvia loci ťa vždy navštívia, keď to nečakáš. Uvidíme sa o rok. Schovaj mi orechy, med a šípkový čaj. Ja prídem vtedy, keď to nebudeš čakať.“
Genius loci vznikol v rímskej mytológii. Šlo o ducha, ktorý ochraňoval isté miesto. V piatok pred dušičkami ochránil mňa. Navštívil aj vás?